Život je ako rieka. Jej voda tečie, unáša nás do všetkých smerov, obíja kameňmi a vodopádmi, ale aj hladí svojou kľudnou hladinou. Jej tempo je variabilné. Občas nás unáša veľmi rýchlo a my sa nestíhame nadýchnuť, inokedy zas až príliš pomaly a my čakáme, kedy opäť naberie obrátky. Jej kľukaté zákruty sa nám občas môžu zdať ako zbytočné obchádzky, v skutočnosti nás však zavedú na miesta, ktoré by sme inak nikdy neobjavili.

winding-riverTento príspevok som začala tak trošku metaforicky. Pri pohľade na obrázky riek a potokov z výšky som si totižto uvedomila, že žiadna z nich netečie priamo, hľadá si cestu najmenšieho odporu, preteká nížinami pomedzi pahorky, obchádza vyvýšené miesta a skaly. Vždy však nájde svoj cieľ a vleje sa buď do rieky o niečo väčšej, do mora, či priamo do oceánu. Skutočne mi pripomína život. Aj my sa snažíme dosiahnuť svoj cieľ. Niekedy to berieme poriadnymi obchádzkami, inokedy zas priamo cez pole. Niekedy je naša cesta dobrovoľná, inokedy sme prinútený obísť nejakú tú prekážku, trasu si predĺžiť, len aby sme dorazili tam, kam chceme.

Ak by som sa z výšky pozrela na môj život podobne ako na kľukatú rieku, zistila by som, že aj keď netiekla veľmi usporiadanie, jej trasa bola presne taká, aká mala byť. Môj prúd sa moru ešte ani zďaleka nepriblížil, zato už teraz môžem povedať, že vďaka okľukám a obchádzkam som objavila miesta, na ktoré by som bez nich určite nikdy nenatrafila. Je pravda, že som začala pomerne priamo, mala som krásne detstvo, za ktoré vďačím hlavne mojim rodičom a priateľom, škole a atletike, kde som prežila asi tie najkrajšie chvíle, aké dieťa môže zažiť. Potom sa však čosi stalo a moje prúdy zabočili prudko doľava, následne doprava a akosi sa dlhšiu dobu kľukatili, prechádzali poriadnymi vodopádmi a kaskádami, ktoré ma nie lenže stáli kopec síl, ale poriadne boleli. Na ich závere som bola dotlčená, boľavá, samá modrina, či rezná rada. Krvácala som a toto krvácanie som nebola schopná sama zastaviť.

Čo ale spôsobilo náhlu zmenu smeru a následné rany? Bola to moja hlava, konkrétne až príliš aktívny mozog, ktorý si vsugeroval jednu nepravdivú vec a nechcel sa jej zbaviť. Zakotvil si ju niekde uprostred a priradil jej najdôležitejšie miesto v riadení všetkého ostatného, v riadení mojej ďalšej cesty. Jednoducho si povedal, že čím menej budem jesť a čím viac trénovať, o to silnejšia, krajšia, chudšia, žiadanejšia … budem. Zatemnil mi oči a ja som sa už ďalej nevedela na seba pozrieť objektívne, nevidela som sa taká, aká som skutočne bola a to nie len po fyzickej stránke. Videla som sa až príliš tučná, až príliš škaredá, až príliš hlúpa, až príliš nešikovná, až príliš,… Hlúpe 17-ročné dievča, ako len môže uveriť niečomu takému? A tak som sa rozhodla poslúchnuť nariadenia velenia, prestala som poriadne jesť a začala viac trénovať, viac sa učiť, jednoducho všetko o čosi viac. Táto nepriama úmera si však vyžiadala svoje zranenia, ktoré ešte stále nie sú úplne doliečené. Sú zaryté niekde hlboko a možno aj keď sa zdá, že povrch je síce zjazvený, ale zahojený, vo vnútri sa akési trhlinky ešte predsa len nájdu. Spadla som až na svoje tehdajšie dno a nie a nie sa z neho vyhrabať. Potom sa však opäť čosi stalo. Prúd vody nabral iný smer, ocitla som sa medzi horami a nebolo inej cesty, len ísť rovno dole, krásne medzi nimi, dole dolinou. Kaskády skončili, vodopády sa zmiernili a nad pahorkami vyšlo žiarivé, hrejúce Slnko. Tým slnkom bol práve Juraj, ktorý mi pomohol postaviť sa, pokrčiť kolená a odraziť sa o čosi vyššie. Najprv o stupienok, neskôr o ďalší až som sa vyštverala takmer von. Uchopila som kormidlo, moja trasa sa viac menej vyrovnala a ja som si začala uvedomovať, cez aké rôzne krajiny som vlastne pretekala. Vďaka zákrutám a kaskádam ktorými som prešla, som takmer našla samú seba (myslím, že nájsť sa na 100% je nemožné a ešte mám pred sebou toľko času). Experimentovala som, len aby som sa udržala ako taký smer. Stretla som pri tom zaujímavých ľudí, spoznala nové veci a po každom náraze do kameňa som bola o čosi múdrejšia. Ako tak moja rieka naberala konečne priamy smer, učila som sa správne tiesť. Keď som chcela udržať správny smer, musela som začať opäť jesť a užívať si to, no hlavne som musela zmeniť zmýšľanie a pohľad dá sa povedať na všetko. Musela som prebrať velenie a predošlého náčelníka pretlačiť na čo najnižšiu pozíciu (náčelníkova pozícia sa však mojej hlave stále mení a on skáče z úplnej spodiny až k veleniu, v čom sa mu krvopotne snažím zabrániť).

Ako prvé, som sa začala prežierať sladkosťami. Potajomky, keď som bola sama doma som doslova „vyžierala“ špajzu len aby som utíšila svoj neukojiteľný hlad. Sladkosti mi tak veľmi chýbali, že som sa ich následne nemohla nabažiť. Rieka sa však opäť začala kľukatiť a ja som si uvedomila, že opäť robím niečo zle. V celku rýchlo som pribrala až príliš veľa a bála som sa, že sa to snáď nikdy nezastaví. Nezožierali ma len výčitky svedomia za všetko to jedlo, ale aj taký ten nedobrý, nezdravý pocit. Síce som mohla konečne behať bez pocitu totálneho vyčerpania, cítila som sa však hrozne plno, kypro, jednoducho neprirodzene. Nahnevala som sa a začala sa nad stravou trošku zamýšľať. Prečítala som zopár kníh, článkov, skúseností iných ľudí. Ale hlavne som nad ňou začala sama premýšľať. Zrejme skutočne záleží na palive, ktoré do seba dávame. Podobne ako auto na benzín nafta ďaleko nedostane, podobne ani my ľudia, stvorení pre prírodné produkty, na sladkostiach a blbostiach ďaleko nedôjdeme. Možno to ukojí na pár minút náš vlčí hlad, dodá nám pocit eufórie a tepla. Ten však netrvá dlho a my stále jeme viac a viac v snahe napraviť náš zdanlivo energetický deficit. A tak som sa rozhodla skúšať a experimentovať. Vynechala som nejaké potraviny, potom ich zas do jedálnička pridala, jedla som menej i viac, až som konečne našla akú takú variantu stravovania (bližšie info TU) a moja rieka opäť tečie ako tak rovno.

Čo som ale týmto metaforickým príspevkom chcela vlastne povedať? Nebyť zákrut a prekážok v mojej ceste, nikdy by som pravdepodobne nenašla cestu, ktorou momentálne tečiem, cestu takmer rovnú, cestu dolinou medzi horami s pohľadom na vychádzajúce slnko. Pravdepodobne by som nespoznala Juraja, neštudovala fyzioterapiu, ktorú tak milujem, neobjavila trénera, nestretla skvelých ľudí, nenašla svoju cestu stravovaním a hlavne by som dotiekla niekde úplne inde a nie tam, kde momentálne som.

e721a

A teraz tečiem ďalej a poriadne si to užívam. Snažím sa dúškami nasávať všetku tú krásu okolo mňa, ale všímam si samozrejme aj to zlé a škaredé. Robím chyby a občas zle zatočím, snažím sa však poučiť a opäť nabrať pôvodný smer.

Takže nezúfajte, všetko zlé je na niečo dobré. Viem, že je to klišé, ale pravdivé!

A čo Vaša rieka, kľukatí sa, alebo tečie priamo dole dolinou?

img_2147