Šport si ľudia predstavujú rôzne. Pre niektorých to je 10 minútová chôdza do práce, či výstup na tretie poschodie. Pre iných zas 150-kilometrový beh púšťou v Amerike. Keď sa na toto slovo pozrieme bližšie zistíme, že má anglosaský pôvod a znamená obveselenie alebo rozptýlenie. Keď som bola malá a väčšinu času trávila vonku, tak to platilo. Neskôr som však spadla do víru výkonnostného a trošku aj profesionálneho športu. Tam sa to všetko zmenilo. Stále to bola radosť a pôžitok, ale v inom slova zmysle. Napĺňalo ma vyhrávať, predbiehať ostatných, byť známou osobnosťou, ktorú na pretekoch každý pozná. Páčilo sa mi, keď o mne písali v novinách a ľudia si o mne povrávali. Bola to radosť, avšak radosť sebecká, závislá na výkone a dosiahnutom čase. Keď sa mi nedarilo, keď som nevládala a prehrávala, bola to skôr depresia, zúfalstvo, pocit zlyhania a neschopnosti. A to nehovorím o tom, čo všetko pre môj šport musel obetovať Juraj. Vďaka ti láska, že si to so mnou celé tie roky vydržal a stal si sa mojim manželom. Odteraz to už bude o nás dvoch, nie o mne!

Slovo šport má anglosaský pôvod a znamená obveselenie alebo rozptýlenie.

Štúdiom fyzioterapie som sa dostávala stále hlbšie a hlbšie do útrob ľudského tela a pochopila som niekoľko vecí:

 

1. Výkonnostný šport nie je zdravý.

2. Výkonnostný šport ničí väčšinu žien (výnimku tvoria ženy androgénneho typu a tie, ktoré to majú v hlave usporiadané a dokonale poznajú svoje telo).

3. Výkonnostný šport je neskutočne sebecký.

4. Výkonnostný šport v žiadnom prípade nie je fyziologický.

 

Sú to len moje poznatky a ak sa s nimi niekto nestotožňuje, je to úplne v poriadku 😉. Rada si o tom poklebetím, kľudne mi napíšte váš názor nižšie.

A tak som si po rokoch športovania, poobediach strávených na tréningu, víkendoch precestovaných na pretekoch, prázdninách trávených na štadiónoch, nespočítateľne veľa katastrofálnych krvných testoch a hlavne hodinách, ktoré som venovala len a len sebe, svojmu výkonu a svojmu víťazstvu zo dňa na deň povedala DOSŤ. Šport jednoducho už viac nechcem mať na prvom mieste rebríčka mojich priorít. Chcem sa z neho tešiť, chcem ho mať, ale už viac pre neho nebudem žiť. Pretože v živote sú omnoho dôležitejšie veci, než je beh. Urovnala som si to v hlave, rýchlo usporiadala rebríček svojich priorít a rozhodla sa, že chcem byť zdravá, šťastná a prospešná pre druhých. Musím však povedať, že nebyť veľkého počtu pádov, ktoré som minulý rok mala a nebyť Božej pomoci, by som toto nikdy nepochopila! Vďaka Ti Bože za všetko!

Zo dňa na deň som si povedala dosť!

Šport už ďalej nebude zmyslom môjho života!

Celý rok som sa teda snažila behať len a len pre radosť. Behala som vtedy, keď som na to mala chuť, energiu a čas. Pri behu som počúvala svoje telo, neprekračovala jeho hranice a riadila sa len vnútornými hlasmi mojich svalov, srdca a pľúc. Beh mi čistil myseľ a dokonca aj telo. Keď sme mali chuť, išli sme s Jurajom na bicykel, na prechádzku, zaplávať si v jazere, alebo sme radšej zostali doma pri dobrom filme, voňavej káve a domácom koláči 😊. Voľný čas som teda trávila hlavne s Jurajom (konečne mojim manželom), v kuchyni a starostlivosťou o novú domácnosť. A bolo to tak krásne a oslobodzujúce. Píšem bolo, ale samozrejme to platí aj dnes.

Je to tak oslobodzujúce!

 

Po viac než roku “pobežkávania som sa z ničoho nič rozhodla, že si pôjdem zapretekať. Bolo to spontánne rozhodnutie bez úmyslu zvíťaziť, či podať maximálny výkon. Jednoducho som chcela prežiť krásny deň v prírode a komunite ľudí, s ktorými si rozumiem. A tak som sa v sobotu postavila na štart prvého ročníku horského polmaratónu v okolí Liptovskej Tepličky s názvom Beh SNP. Beh organizoval náš kamarát a ako Plody Zeme sme tam mali stánok, takže sme spojili príjemné s užitočným. Na preteky som sa deň pred tým veľmi tešila, ráno som síce mala trošku motýliky, či to vôbec zabehnem :D, ale žiaden stres z výkonu, či umiestnenia.

Po štarte som sa cítila ako motýľ, ktorý roztvoril krídla a lietal si prírodou

Dôležité bolo len to, čo sa dialo v danej chvíly.

Po štarte som sa cítila ako motýľ, ktorý roztvoril krídla a lietal si prírodou. Jednoducho som bežala s davom, rozprávala sa s kamarátmi, užívala si výhľady, usmievala sa, radovala sa. Všetko mi bolo jedno. Dôležité bolo len to, čo sa dialo v danej chvíly. Dokonca keď som pomyslela na to, že za chvíľu bude cieľ, bolo mi to ľúto. Chcela som ešte bežať, nie pre výkon, ale len preto, že sa mi chcelo. Keď som chodievala na preteky pred tým, vždy som sa tešila, kedy už bude cieľ. Teraz to bolo úplne iné. A to preto, lebo som nešla žiadnu hranu, neprekračovala som svoje hranice, ale rešpektovala som ich. Veď preto tam predsa sú.

V cieli som nebola na smrť vyčerpaná, ale príjemne unavená. Následne som ešte na kamarátkinej svadbe vládala tancovať až do rána. Vďaka týmto pretekom som sa utvrdila v tom, že to bolo správne rozhodnutie. Že šport, to nie je výkon a hodiny trápenia na štadióne, či v telocvični. Šport, to je hlavne láska k tomu čo robím, čaro prítomného okamihu, zdravie, voľnosť,… to nech už si každý doplní sám. Teraz, keď som pochopila pravý zmysel športu sa snažím šíriť osvetu o rekreačnom športe plnom radosti, zdravia a priateľstiev ďalej. 

Športujme pre život, nežime pre šport!

 

 

 

Na záver krátka fotodokumentácia od Pavla Orolina ako dôkaz, že sme sa fakt bavili 🙂