Prečo práve Kirgizsko?

Rozhodnutie vydať sa do Kirgichska bolo veľmi rýchle a spontánne. A presne takto vznikajú tie najzaujímavejšie príbehy a dobrodružstvá. Svadobnú cestu sme chceli stráviť niekoľkotýždňovým putovaním Nepálom, ktorý bol našim veľkým snom už niekoľko rokov. Keďže je turistika v Himalájach najvhodnejšia na jar alebo na jeseň, ktoré sa nám tento rok vôbec nehodili, náš sen sa veľmi rýchlo rozplynul. O Kirgizsku sme sa dozvedeli od známeho, veľkého cestovateľa, ktorého priatelia tam strávili niekoľko nádherných dní. Ihneď sme sa dali do vyhľadávania informácií o tomto čerstvo postsocialistickom štáte, čekovali ceny leteniek a riadili sa vnútorným pocitom. Máme ísť, nemáme? Áno, teraz je ten správny čas, tá vhodná chvíľa. Ja mám asi posledný krát možnosť odísť na 3 týždne, e-shopu sa v lete darí najmenej, peniaze máme našetrené, tak prečo nie? Pri odklikávaní potvrdenia objednávky leteniek sme trošku váhali, nakoniec sme však ukazovákom zatlačili do myši a bolo rozhodnuté. Holá holá, Kirgizsko nás aj so svojimi nástrahami už o týždeň volá. Veľmi šetrne sme informovali rodinu, že sa 3 týždne neuvidíme a možno ani telefonicky nespojíme, čo spôsobilo dosť veľké obavy. Letenky už ale boli kúpené (veľmi výhodne mimochodom cca. 630€ na osobu) a nebolo cesty späť.

Letenky sme mali, do odletu nám zostávalo 6 dní a my sme o Kirgizsku vedeli asi len to, že leží pod Kazachstanom, jeho hlavným mestom je Bishkek a takmer celým štátom sa rozprestiera masívne pohorie Ťanšan. Bolo teda na čase začať plánovať. Vždy, keď sa nám naskytla chvíľka, brázdili sme internetom, rôznymi českými a zahraničnými stránkami, aby sme zistili čo najviac o možnostiach tejto nepoškvrnenej zeme. Cestopisov bolo pomerne málo a väčšina bola zameraná len na jednu oblasť. Máp sme našli ešte menej, vlastne takmer žiadne a spoliehali sme sa, že si nejako poradíme 😉. Urobili sme si aspoň približný plán, všetky materiály vytlačili aby sme ich mohli študovať v lietadle a pustili sa do balenia, na ktoré sme si vyhradili 2 dni. Reálne nám naň zostal čas len jedno popoludnie deň pred odchodom, a to tiež nie celé. Všetko sme však zvládli, ekonomicky spakovali do 2 ruksakov a menej ekologicky zafóliovali, aby nám ich na letisku nevyhodili a nevykradli.

Odchod

A bol tu deň D, deň kedy sme mali opustiť náš novo-obývaný bytík v Liptovskej Sielnici a vydať sa na 2 dňovú cestu do Ázie. Cítili sme vzrušenie, motýliky v bruchu a istú dávku strachu a miernych obáv. Ja zrejme o čosi viac ako Juraj, predsa len je to chlap a nad hladom, zimou a únavou nepremýšľa, kým nepríde. Jurajov otec (a môj svokor v jednej osobe) akurát cestoval do práce do Viedne, takže o transport na Bratislavské letisko sme mali postarané. Tam nás prekvapilo množstvo vyfintených dovolenkárov v krátkych nohaviciach a sukniach so štýlovými kufríkmi a klobúkmi na hlavách. Ticho sme ich pozorovali a ďakovali, že sme našli jeden druhého a takýto tip dovolenky nás vôbec neláka.

Medzipristátie v Dubaji

Let do Dubaja, hoci trval takmer 6 hodín, ubehol veľmi rýchlo. Lietadlo bolo z polovice plné dovolenkárov zo Slovenska a z polovice Arabov vracajúcich sa domov. Tam sme sa po prvý krát stretli s ich hábmi a tak odlišnými náturami. Väčšina z nich sú skutoční bordelári a „majstri sveta“, o tom ale niekedy inokedy. V Dubaji sme boli zvedaví na noc v jednom z najväčších a najmodernejších letísk na svete. Po výstupe sme však boli mierne prekvapení. Pristáli sme na Termináli 2 veľkosťou podobnom Bratislavskému letisku, ktorý ako sme zistili, je starým letiskom, odkiaľ letia len „bezvýznamné“ lety a dostať sa na tak ospevovaný terminál 3 bolo značne komplikované.  „Čo budeme teda robiť nasledujúcich 8 hodín?“ vírilo sa našimi hlavami. Vyšli sme teda z letiska, vzali si vraj lacný taxík (až taký lacný teda nebol) a vydali sa do mesta. Bola už noc, a tak sme stihli len centrum mesta a známu Burj Khalifu. Čo nás v Dubaji najviac šokovalo, bola sieť silno klimatizovaných chodieb, ktorá vedie takmer celým mestom tak, aby človek v podstate nemusel vyjsť von, do toho ukrutného tepla. Klimatizácia však bola všade tak silná, že sme si museli obliekať mikiny a aj tak sme sa klepali zimou.

Bishkek

Konečne prišlo ráno, na letisku sme zhltli vytúženú kávu a nasadli do lietadla smer Bishkek, hlavné mesto Kirgizska. Zastúpenie lietadla bolo značne odlišné a s ním aj atmosféra na palube. Žiaden krik nevychovaných detí, žiadne vyvolávanie po letuške a hlavne žiadne odpadky po zemi! Po 5 hodinách letu nás viac než horúce počasie v Bishkeku prekvapili miestny taxikári. Hneď, ako sme prešli „koridorom“ sa na nás vrhlo niekoľko „supov“ cítiacich pach peňazí. Ani sme sa nenazdali a už nám niesli ruksaky, ukazovali bankomat a vysvetľovali, že do mesta sa dostaneme jedine taxíkom. Samozrejme sme vedeli, že tam ide aj maršrutka (výraz pre ich minibus), nevedeli sme však odkiaľ a za koľko. Za taxík chcel 700 SOM a skoro sme sa dali ukecať. Našťastie po niekoľkominútovom handrkovaní dorazila maršrutka, vodič nám povedal, že nás za 40 SOM odvezie, a tak sme neváhali, schmatli ruksaky a rýchlo vbehli dovnútra. Do mesta to bolo asi 40 km širokou rozbitou cestou. Vtedy sme zažili prvú (asi najpríjemnejšiu skúsenosť) s maršrutkou, ktorá stála kdekoľvek na ňu niekto zamával (aspoň nám to tak pripadalo). Šofér nás vyhodil niekde v meste, nevedno kde a povedal, že odtiaľto pôjde aj nazad. Tak fajn, čo teraz? Nevedeli sme kam ideme, či vôbec niekam ideme, či tu prespíme alebo sa vydáme hneď do hôr, no hlavne sme boli pekelne hladní a unavení. Zablúdili sme teda do prvej a celkom drahej mexickej reštaurácie, konečne sa najedli niečoho teplého, napojili na wifi a kuli plány, čo ďalej. Rozhodli sme sa, že v tomto rušnom meste zostať nechceme a ešte dnes by sme sa radi vydali do Karakolu, čo je mesto hneď pod horami, asi 400km odtiaľto. Netušili sme však kedy a hlavne odkiaľ sa tam dostaneme. Rozhodli sme sa teda pre prechádzku mestom a nákup bômb vo vraj jedinom outdoorovom obchode Red Fox, ktorý sme našli pomocou google maps. Tam nám poradili ako si nájdeme maršrutku a miesto odkiaľ štartuje (aplikácia 2gis, funguje vo veľkom počte krajín a keď si stiahnete potrebnú oblasť, funguje aj offline).  Odchod mal byť 22:38 zo Západnej autobusovej stanice. Mali sme dosť času, tak sme si aj s “báglami” prešli centrum mesta. Bishkek je poznamenaný bývalým politickým režimom, je plný monumetov, plastových blbostí, starých polorozpadnutých budov a parkov. Po pravde sa nám cekjom páčil, hlavne tá voľnosť a pocit, že si každý môže robiť čo chce a nik to nerieši. A tak sme sa po 28 hodinách cestovania okúpali vo fontáne nech sme aspoň trošku čistý. Večer sme si ešte v supermarkete nakúpili nejaké jedlo. Tam sme zažili ďalšie už príjemnejšie prekvapenie. To, o čo sa u nás snažíme, nakupovanie na váhu, oni dávno využívajú a takmer všetky potraviny si zákazník môže vybrať a navážiť sám. Od krekrov, cez keksy, syr, až po mäso. Škoda len, že tam práve dorazila éra sáčkov a všetko balia do nich a potom vám ešte všade pchajú igelitové tašky. Keď sa snažíte im vysvetliť, že ju nechcete, len nechápavo krútia hlavou a vysvetľujú že je to zadarmo.

Na stanicu sme sa po menších peripetiách (nikto nám nerozumel) dostali trolejbusom číslo 7 (pozn.: nastupuje sa strenými dverami a vystupuje prednými). Hneď ako sme vystúpili, z každej strany sa na nás vyhŕklo niekoľko taxikárov a vodičov maršrutiek a začali chrliť destinácie: Karakol, Alma Ata, Issyk Kul,… Opäť nás to prekvapilo a akoby obarilo. Maršrutku sa nám teda podarilo nájsť veľmi rýchlo a bez námahy. Rýchlo sme ruksaky nahádzali do kufra, zbehli na záchod (samozrejme turecký), zaplatili a nasadli v domnení, že každú chvíľu vyrazíme. To sme ešte nepoznali miestne pravidlá: autobus nevyrazí, kým nie je úplne plný a keď píšem úplne, myslím tým úplne. Za ten čas, kým sme čakali, stihol skončiť na televízore (áno, maršrutka mala televízor) 1 film, starenka prišla ponúkať nejaké čínske cukríky, nalodilo sa ďalších 14 ľudí, niekoľko desiatok kíl tehál, bicykel, kopec tašiek a už sme čakali len kozu alebo ovcu. Našťastie to bolo všetko a dobytok nedorazil. Našu posádku tvorili: žena s 2 deťmi, moslimka, ktorá nechcela sediať s mužom, žena, čo stále niečo jedla, 2 mladé diebčatá, rodinka a ďalší mladí a starí chlapi. Po hodine a pol okolo 23:00 sme teda konečne vyrazili na cestu, ktorá bola … ako by som to opísala … dobrodružná 😊. Hneď za mestom tankoval a asi po 20 minútach zastavil na trhu pri ceste (áno o 23:30 bol ešte otvorený trh) a vybral sa nakúpiť si zásoby asi na vojnu, čo mu trvalo dosť dlho na to, že mal autobus plný ľudí a tovaru. Potom, aby to dohnal, nahodil 6. rýchlostný stupeň a pálil si to hlava nehlava tými brutálne rozbitými cestami, kopcami a zákrutami. Všetci sme boli v pozore a len sledovali, kedy niekoho alebo niečo naberieme, alebo sa vykotíme do priekopy. Zrejme si nadbehol čas, tak zastal niekde na kopci, niečo zamrmlal (asi prestávka) a vyparil sa na 30 minút. V horách už bolo pomerne chladno a s Jurajom sme vonku klepali zimu.

Karakol a 1. deň treku (Nedeľa, 29.7.2018)

Parametre: 7km, nastúpaných 260m, maximálna výška 3230 m n.m.

Cestou dole už trošičku spomalil a s Božou ochranou sme sa živí a zdraví ešte pred 6 ráno dostali do Karakolu (asi o 2 hodiny skôr ako sme očakávali). V kraťasoch a v tielku sme si vystúpili ako dovolenkári čakajúci na transport do asi 5 stupňov nad nulou, ktoré vonku panovali. Triaška na seba nedala dlho čakať a prvé čo sme hľadali  boli ruksaky aby sme sa obliekli. Tie sa však už nejakým zázrakom transportovali do taxíka, ktorý sa tam taktiež vynoril nevedno odkiaľ. Už sme však vedeli ako na neho. Ruksaky sme si vzali, rýchlo si obliekli aspoň niečo a vydali sa prvým smerom, ktorý nás napadol. Plán bol v tomto prípade jasný, nakúpiť potraviny, nejako sa dostať do dedinky Djety Oguz a konečne začať šliapať. Realizácia však už bola o čosi komplikovanejšia. Keďže bola nedeľa, 6 hodín ráno, na ulici sa potuľovali akurát tak psy, diery a sem tam nejaké auto. Nevedeli sme, kde sme, pofidérna mapka, ktorú sme mali nám taktiež veľmi nepomohla, išli sme teda za nosom. Nejakým zázrakom sme našli vyľudnené trhovisko, ktoré sa pomaly, veľmi pomaly začalo plniť. Za ten čas stihlo vyjsť slniečko a jeho prvé lúče nás začali dokonale vyhrievať. Ešte sme ani neboli v prírode a už sme sa vytešovali zi životodarných lúčov tohto masívneho vesmírneho telesa. Niečo sme zjedli a neostávalo nám nič iné, len čakať na ľudí, ktorí nám budú aspoň trošku rozumieť. Po niekoľkých minútach sa mi podarilo zohnať nejaké ovocie a miesto, kde stoja taxíky. Tento krát sme sa rozhodli, že zainvestujeme a pohodlne sa dostaneme hore, nevedeli sme totižto, ako bude tá cesta vyzerať. Cenu sme zjednali na 600 SOM. Viezli sme sa krásne rozbitým taxíkom s trčiacimi káblikmi a záhadným pachom vo vnútri. Hneď ako vyšiel z mesta, natankoval len nevyhnutne potrebné množstvo benzínu 85 a asi za 20 minút nás odviezol až hore, do dedinky, ktorá slúži aj ako sanatórium, s názvom Djety Oguz. Mňa stále klepala zima, a tak sme sa zložili v prekrásnej záhradke a rozhodli sa trošku spamätať a prehodnotiť kam pôjdeme. Keďže sme 2 noci takmer vôbec nespali, precestovali cez 6000 kilometrov a prekročili 4 časové pásma, boli sme poriadne rozbitý a na nejakú veľkú turistiku sme sa necítili. Hlavne, že sme už konečne boli v prírode a mohli slobodne dýchať bez toho, aby do nás niekto niečo hustil a niečo od nás chcel. Prešli sme sa po okolí nádherných červených skál Seven bulls a okolo 9:00 naložili bágle (s menšími zásobami jedla ako sme očakávali) a vydali sa hore údolím Djety Oguz. Cesta bola poľná, čo však nepredstavuje problém pre miestne autá a dosť nám vadilo, že sa tam miestny z vyšších vrstiev vyvážajú a vytrubujú. Vedeli sme ale, že to bude len niekoľko kilometrov a potom sa už ocitneme viac menej v divočine. V ten deň sme prešli 6 kilometrov a utáborili sa vo výške niečo nad 2000m n.m. Umyli sa v ľadovcovom potoku, najedli sa, premiestnili sa (lebo sme vraj stanovali na niekoho pozemku) a o 18:00 sme pri začínajúcom daždi zaľahli spať hneď vedľa duniaceho ľadovcového potoka.

2. deň treku (Pondelok, 30.7.2018)

 

Parametre: 16km, nastúpaných 1400m, maximálna výška 3650 m n.m.

Po nádherných 13 hodinách vytúženého tvrdého spánku sme sa zobudili do polooblačného rána. Nasledovali raňajky, balenie a cesta môže začať. Konečne sme sa cítili odpočinutí a nabudení na nasledujúce dni. Začali sme voľne a pomaly stúpali smerom k sedlu Teleti pass. Cestu nám sem tam spríjemnili miestni chlapci na koňoch, ktorí sa nás stále pýtali, či som Jurajova žena :-), nejaká tá jurta alebo nabalený turista s ešte viac nabaleným miestnym nosičom. Po 2 hodinách sme došli do nádherného dlhého údolia. Počasie sa rýchlo menilo a ani sme sa nenazdali a začalo poprchávať. V tom na nás ktosi pískal, mysleli sme si, že to píska po ovciach, ktorých tam bolo požehnane. Bol to miestny pastier, volal nás k sebe domov, do malého stanu s pieckou. Keďže začínalo pršať, neváhali sme a pozvanie prijali. Pred vstupom sme sa vyzuli, usadili na koberčeku a domáci nás začal obsluhovať. Chcel nám dať ochutnať vlastné, alebo rodinné produkty: úžasný chlieb, ktorý si pečie, vyšľahané maslo, čerešňový lekvár, najdokonalejší med aký sme kedy jedli, neporovnateľne chutnejší jogurt než ten z obchodu a čierny čaj s mliekom. Bolo to nečakané, veľmi príjemné a chutné prekvapenie. Peniaze nechcel, no napriek tomu sme mu nechali niekoľko málo SOM (potom som ľutovala, že sme mu nedali viac) a pokračovali ďalej. Stále mrholilo, no nebola zima a vzduch bol nádherne čistý. Stretli sme zopár turistov a asi po hodine sme dorazili do miestneho kempu, ktorý tvorili stany a turecká kadi-búdka. My sme ale chceli pokračovať ďalej. Vybrali sme sa strmým stúpaním do sedla, ktoré bolo v nedohľadne a my sme ani len netušili, ako ďaleko je. Zastavil nás chlapec na koni, či nechceme zviesť 😊. Slušne sme poďakovali a stúpali ďalej. Bol to len prvý deň dlhšej turistiky a naše chrbty zatiaľ vôbec neboli zvyknuté na ťažké ruksaky, takže nám to dalo dosť zabrať. Tesne pred piatou, keď sme si mysleli, že už sme hore, sme stretli Rusov, ktorí sa už utáborili. Varovali nás, že najbližšia voda je tak 2 hodiny cesty a tak sme vystúpali už len kúsok, utáborili sa a so všetkými nádobami čo sme mali sa vybrali po vodu, ktorá vyvierala niekoľko sto metrov nižšie. A dobre sme urobili. Akonáhle sme zaľahli do stanu sa spustila poriadna ľadovcová búrka. Túto noc sme spali v 3600 m n.m.

3. deň treku (Utorok, 31.7.2018)

Parametre: 16km, nastúpaných 630m, maximálna výška 3825 m n.m.

Noc bola chladná, dokonca padal ľadovec a zamrzol nám stan. Neviem kde sa vzali, ale v noci nás boli navštíviť aj koníky. Počuli sme len dupot ich kopýt a dúfali, že sa nepotknú o šnúrky istiace stan. Ak by sa nás vykotil 400-kilový kôň, asi by nám nebolo veľmi veselo. Zrejme aj kvôli výške sme toho moc nenaspali, ale to, ani ranná kosa a zamračené počasie nám vôbec nepokazili našu skvelú náladu. Najhoršie bolo len prezliekanie. Byť polonahý v takejto zime bez slnka dalo pekne zabrať. Všetko sme ale zvládli a počas stúpania nám odmrzli ruky aj nohy. Konečne sme vystúpali do sedla Teleti Pass do výšky, v akej som ešte nikdy nebola (3850 m n.m.). Všetko čo sme nastúpali, sme po prechode sedlom opäť naklesali náročným suťoviskom do ďalšej nádhernej doliny, kde sme natrafili na 2 Izraelitov, ktorých sme stretli už včera. Museli poriadne zmoknúť, lebo bolo takmer poludnie a oni stále všetko sušili. V horách sa skutočne neoplatí tráviť čas na daždi, tam veci len tak ľahko nevyschnú, obzvlášť keď nesvieti slnko. Pri rieke nás chytil hlad, a tak sme si našli krásne miestečko a niečo ukuchtili. Zásoby sme zatiaľ mali, mohli sme si vyberať. Ako sme klesali, lúky a kosodrevinu prestriedali lesy a v nich obrovské lopúchy. Vďaka Bohu za ne, došiel nám papier a mňa chytili mierne črevné problémy :-D. Tesne dole nás predbehli 4 miestni chlapci, ktorí nebehali, ale doslova leteli dole strmým kopcom s asi 30-kilovými ruksakmi. Nestačili sme sa diviť. Človek sa musí narodiť v horách, aby sa v nich dokázal takto pohybovať. Keď sme konečne došli do ďalšieho údolia, vybrali sme sa pozdĺž rieky smerom na Karakol. Asi po hodine sme dorazili do Karakol Base Camp, čo je miestny kamping pre horolezcov chystajúcich sa na Peak Karakol (ľadovec nad 5000 m n.m.). Bolo to akoby kruhové „mestečko“ z júrt, s celtovým stanom, ktorý slúžil ako jedáleň aj obchod a prívesom, ktorý slúžil ako sauna. Áno, čítate dobre. Saunu vykurovali drevom a chceli za ňu asi 300 SOM/os. Nakúpili sme si ešte nejaké keksíky a toaleťák a vydali sa ďalej. Museli sme naboso prebrodiť ľadovcovú rieku a začať opäť stúpať smerom k vraj čarovnému horskému jazeru Ala Kul. Mali sme v pláne zvládnuť aspoň ½ stúpania a niekde sa utáboriť. Na stan sme však nenašli žiadne vhodné miesto. Museli sme teda vystúpať až do výšky 2900 m a stan postaviť blízko minikempu a ďalších turistov. Toto je pomerne frekventovaná oblasť, turistov tam teda bolo o čosi viac, než by sme si priali. Podarilo sa nám ale nájsť miestečko osamote, blízko riečky. Mohli sme sa teda konečne umyť v úžasne ľadovej vode, napapať ryže a šošovice a vychutnať si večer. Počasie sa vyjasnilo, so západom slnka sa ale poriadne ochladilo a tak sme si chceli urobiť ohník. Po 30 minútach hľadania vhodného dreva a pokusov o jeho zapálenie sme to ale vzdali. Radšej sme zaľahli do spacákov a snažili sa zohriať. V takých fusákoch to išlo pekne ľahko. Pred spaním sme si ešte stihli pozrieť nádhernú oblohu plnú hviezd. Dokonalé. 

V Kirgizsku sme strávili 3 nádherné týždne. Môžete sa teda tešiť na pokračovanie nášho putovania, ktoré dopíšem už čoskoro 🙂

Bude to dobrodružné a nádherné 😉