KIRGIZSKOKrajina, ktorá každý deň niečím prekvapí (2. časť)

4. deň treku (Streda 1.8.2018)

Výstup k jazeru Ala Kul

Parametre: 4km, nastúpaných 630m, maximálna výška 3560 m n.m.

S nosmi zastrčenými v spacáku sme zvládli ďalšiu chladnú noc. O to horšie sa nám ráno vyťahovali nosy i päty von. Slniečko už bolo určite na obzore, my sme sa však nachádzali medzi skalami a vedeli sme, že tak skoro sa jeho lúčov nedočkáme. Dohadovali sme sa, kto vylezie prvý a navarí čaj a kašu z vločiek. Rad padol opäť na mňa. Len málokedy som mala to srdce nechať Juraja vyliezať prvého keď viem ako veľmi nemá rád zimu. Teplý čajík a kaša sa stali našou rannou rutinou a musím uznať, že doma mi nikdy nechutili tak, ako tam. Teplý pokrm hneď ráno je jednoducho balzam pre žalúdok, ktorý prehreje celý organizmus. Po takých raňajkách sa aj tie chladné vlhké veci navliekajú o čosi ľahšie. V tento prvý augustový deň nás čakal záver stúpania k horskému jazeru Ala Kul. Počuli sme, že táto oblasť je nádherná a tak sme boli plní očakávaní, čo nás hore čaká. Naobliekaní sme začali pomaly stúpať strmým svahom, suťoviskami a skalami popri vodopádu, ktorý vychádzal zo spomínaného jazera. Už niekoľko minút po tom, ako sme vyrazili nás začali ohrievať blahodarné slnečné lúče a my sme okamžite začali zhadzovať vrchné vrstvy. Stretli sme len zopár ľudí, hlavne cudzincov a ich miestnych nosičov, ktorí vždy nahodili smrtonostné tempo a potom dlho oddychovali. Cesta nám teda trvala približne rovnako. Už o 2,5 hodiny sme boli hore a mohli sme sa kochať nádherným tyrkysovo-modrým jazerom bez konca v zovretí mohutných hôr. Bola to neskutočná nádhera, ktorá predčila naše očakávania. Hore sme opäť stretli známeho Izraelitu, ktorému sa však stratil kamarát. V jeho očiach sme videli značnú zúfalosť, pretože sa rozdelili už deň pred tým a noc strávil bez neho. Snáď sa potom našli.

Bolo len poludnie, ale prostredie tu bolo tak nádherné, že sme sa rozhodli tu zostať a noc stráviť pri jazere. Zišli sme až k nemu, vysušili stan a navarili si obedík. Rozhodli sme sa vyskúšať miestnu plechovku z hovädzieho mäsa s ryžou. Júj, tak sme sa na ňu tešili a s očakávaním ju otvárali. Tentokrát sme sa tešili predčasne. Hovädzie mäsko tam síce bolo a nevyzeralo až tak zle, máčalo sa však v akejsi divnej tukovej hmote, ktorá nám nie a nie ísť dole krkom. Nič to. Aspoň vieme, čo si už nekúpime. Ešteže naša zásoba orieškov bola dosť veľká a po každom obede sme sa nimi ešte mohli dopučiť. Táto oblasť bola relatívne dosť frekventovaná, takže cez deň sme nemali tak úplne súkromie a dosť veľký problém sme mali s toaletou. Nie je to ako v lese, kde sa schováte za ktorýmkoľvek stromom :-). Okrem toho si hneď vedľa nás postavila stan mladá parta koho iného ako Čechov. Neboli veľmi prívetivý, tak sme sa k nim moc nedružili a robili si svoje. Po obede nám bola škoda preležať tak nádherný deň. Vybrali sme sa teda na mini výlet do sedla Panorama Pass cestičkou, ktorú sme videli na opačnej strane jazera.

Výlet do sedla Panorama Pass

Parametre: 4,3km, nastúpaných 280 m, najvyššie výška 3770 m n.m.

Najprv sme museli vystúpať hore na turistický chodník, opäť zostúpať dole, preskočiť nebezpečnú riečku (ak by sme spadli, leteli by sme dole obrovským vodopádom a do lietadla späť už asi nenastúpili) až sme nakoniec mohli pokračovať úzkym máličko vyšliapaným chodníčkom ponad jazero a vystúpať strmým kopcom až do sedla. Cestou sme stretli len jeden nadšený manželský pár a niekoľko nádherných vtákov. Cesta hore bola nepríjemná, ale ten výhľad stál skutočne za to. Pred nami sa týčilo niekoľko zasnežených „päťtisícoviek“ zahalených v oblakoch. Fúkal silnejší vietor a nám už začínala byť trošku zima. Pri takej nádhere Vám to je však úplne jedno a kľudne by ste tam zostali aj hodinu. Nás však vyrušili tmavé mračná, ktoré sa na nás valili a na základe hesla, zmoknúť v horách sa moc nevypláca, sme sa rýchlo vydali na cestu späť. Dole pri jazere bolo ešte stále dosť ľudí, ktorí mi narušili moju ilúziu kúpeľa v horskom jazere. Nakoniec som ale neodolala, odmyslela si okolitých pozorovateľov, vyzliekla sa a šup do vody. Začalo poprchávať, voda bola ako ľad a tak som sa len rýchlo ošpliechala, namydlila, ako tak zmyla a celá spokojná sa obliekla do ešte čistého „pyžamka“ (termo nohavice a tričko). To je pocit uložiť sa takto čistý a chladný do stanu, otvoriť si rozčítanú knižku, poprikrývať sa spacákom, napiť sa teplého čajíku a vnímať prítomný okamih. Na tie večery, kedy sme si takto obaja čítali, dotýkali sa a neustále sa usmievali nikdy nezabudnem. To sú zážitky na ktoré si spomeniem vždy, keď mi je ťažko, keď o niečom pochybujem, keď som stratená…

Spustil sa dážď a my sme si tak ležali, dýchali a srdce nám pišťalo radosťou a vďakou. Vďaka Ti Bože sme sa našli, že môžeme byť tu a teraz takto vysoko obklopení mohutnými horami. Je to neskutočný dar. Po daždi vyšlo slnko a my sme ešte stihli zachytiť jeho posledné oranžové lúče, čo ešte zvýraznilo náš vnútorný pokoj.

5. deň treku (Štvrtok 2.8.2018)

Parametre: 13,7km, nastúpaných 420 m, maximálna výška 3900 m n.m.

Keďže sme spali hneď pri vode, ráno bolo ešte chladnejšie než predchádzajúci deň. Hneď po budíčku som vyliezla von, varila a klepala zimu. Susedia Česi už odišli, tak sme boli radi, že nemusíme nadväzovať ďalší kontakt. Hneď po raňajkách sme sa vydali stúpať do sedla Ala Kul Pass vo výške (3900 m n.m.). Na tento bod trasy som sa veľmi tešila, lebo som bola zvedavá ako zvládnem takúto výšku. Na podiv sa my stúpalo veľmi ľahko a keď sme sa konečne dostali do náručia slnečných lúčov som nahodila podivuhodné tempo, ktorému Juraj nestačil. Hore som bola teda skôr a mala viac času pokochať sa tou nádherou. Bolo opäť takmer úplne jasno a výhľady na všetky svetové strany boli jednoducho neopísateľné. Keď dorazil Juraj, vyzeral dosť vyčerpane. Bolela ho hlava a necítil sa najlepšie. Trošku som sa zľakla a tak som mu naordinovala sladkú ďatlovú tyčinku (samozrejme bez cukru) a čaj. Oddych a sváča ho trošku nakopli čo ma vnútorne upokojilo. Väčšiu starosť mi robila cesta dole. Keď som sa zhora pozrela, aký chodník nás čaká, oblial ma studený pot a netušila som, ako sa nám s tým ruksakom podarí zísť dole. Pod nami bol dosť dlhý strmý kopec pokrytý našim obľúbeným suťoviskom. Bolo nám jasné, že inak než šmýkaním to nepôjde. Nabrala som teda všetku odvahu, chytila paličky a nasledovala odhodlaného Juraja. Išlo mu to akosi ľahko a ja nie a nie urobiť prvý krok. Nakoniec som sa však odhodlala a vykročila. No musím povedať, že to pre mňa nebola žiadna sranda. Kamienky pod nohami sa dosť šmýkali, kolená podlamovali a ja som si len priala byť už konečne pod sedlom. Zvládli sme to bez ujmy a ja som si konečne vydýchla. Nasledujúci okamih by som nazvala okamihom extrémov. Dole pod sedlom bol miestami sneh, miestami suťovisko i skaly. Pred nami sa objavila skupinka Kórejcou, ktorí si vyšli akoby na nedeľnú prechádzku parkom. Mali obuté nike tenisky, tenučkú bundičku a kabelku. Nasledovaní brutálne napakovanými nosičmi si vykračovali opatrne a s úsmevom hore. Zrejme sa na koňoch nechali vyniesť do najbližšieho kempu a chceli si urobiť výlet k jazeru. Nestačili sme sa diviť. Čo nás však pobavilo ešte viac, bola skupinka ďalších Kórejcov, pravdepodobne členov nejakého turistického klubu. Boli rovnako pobliekaní, zahalení, namaľovaní a nabalený s vybavením akoby stúpali na Mount Everest. Tieto dva extrémy nám spestrili náladu a my sme značne pobavení mohli pokračovať ďalej. Prešli sme okolo malého kempu a ocitli sa v samote lúk, dolín a lesov a bolo nám fajn. Klesali sme nekonečne dlho a ani sme len netušili, koľko kilometrov nás ešte čaká kým dorazíme do dedinky Altyn Arashan, ktorá je bohatá na horúce radónové vody, na ktoré sme sa tešili už na Slovensku. Obloha sa zatiahla, vzduch sa ochladil a my sme dúfali, že do dedinky stihneme dôjsť skôr než začne pršať. A podarilo sa. Hneď ako začalo poprchávať, sme na chodníku zbadali kopec upútaviek na ubytovanie, mohli sme si vyberať. V skutočnosti sme ale ani nemuseli. Hneď ako sme vchádzali do dediny, nám išiel oproti miestny pán cítiaci kšeft a zaviedol nás k nemu domov. Vraj bezkonkurenčná cena, jedlo aj kaďa s horúcou vodou. Dážď a hlad nás prehovorili a my sme neodolali lákavej ponuke. Hoci sme chceli väčšinu treku zvládnuť na vlastnú päsť, v tento deň sme sa rozhodli ubytovať a užiť si poriadny horúci kúpeľ. Keď sme dorazili, objednali sme si obed. V tento deň boli na „menu“ zemiaky so zeleninovým šalátom. Tradične sa to varí s mäsom, tu sa však zrejme šetrilo a mäsko na tanieri chýbalo. Nám to až tak nevadilo a zemiaky nám bohate stačili. Aspoň chuťovo keď už nie objemovo. Už po obede sme sa tešili na večeru. Chvíľu potom dorazila skupina Izraelitov aj s nosičmi. Tí si hneď vytiahli svoje špičkové variče, hrnce, panvicu a pustili sa do prípravy. To len bola komédia. Z vaku (ktorý im samozrejme niekto niesol) začali vyťahovať vajíčka, múku, olivový olej v sklenenej fľaške,… Výsledkom boli placky s niečím, čo už si nepamätám. No jednoducho luxus v horách. Keď sme im povedali, že sme na svadobnej ceste a všetko si nosíme samy, boli dosť prekvapení. Neviem či viac z toho, že vláčime ťažké ruksaky a stan alebo z toho, že svadobná cesta nám trvá len 3 týždne. U nich je to vraj oveľa viac. Tipujem pol roka? Po obede a komédii v Izraelitmi nás už čakal horúci radónový kúpeľ v nádhernom drevenom zrube. Zrub patril na hodinku len nám a nachádzala sa v ňom kaďa obložená kachličkami veľkosťou asi pre 8 ľudí s neustále pritekajúcou horúcou radónovou vodou. Okamžite som sa vyzliekla a šupla sa dnu. Juraj bol trošku spálený a tak mu vstup dovnútra trval o čosi dlhšie. Vytiahli sme mydlo a konečne sa poriadne umyli, len sa z nás tak penilo. Hodinku sme si takto úplne nahí v Evinom a Adamovom rúchu lebedili a nechali zrelaxovať naše unavené svaly a chrbty. Na strechu klopkal dážď, voda obmývala naše telá, Boh bol pri nás a naše ruky sa dotýkali. Dokonalosť sama. Po hodinke močenia sa sme len v uteráčikoch vybehli von (čo asi trošku pohoršovalo okolitých hostí) a obliekli sa do čistého oblečenia. Dážď ustal, vyšlo slniečko, čo nás priam nabádalo aby sme ešte vyšli von a pozreli si dedinku uloženú vysoko v horách úplne bez signálu a kontaktu s okolitým svetom. V teplučkej posteli pri rozpálenom krbe jeden vedľa druhého sa nám zaspávalo krásne.

6. deň treku (Piatok 3.8.2018)

Parametre: 15,5 km, nastúpaných 1400 m, max výška 3600 m n.m.

Keď sme sa ráno zobudili, oheň v krbe už vyhasol a naše nosy trčiace spod periny boli studené. Všetci okolo ešte spali, a tak sme sa pomaličky vyplížili z postele a išli vykonať čo je ráno potreba. Mali sme rezervované len jedny raňajky pre Juraja, ja som to nechcela riskovať. Keď nám domáci „čašník“ priniesol jeho porciu, boli sme veľmi prekvapení a očarení. Miestne raňajky tvorili tanier s varenou pohankou (pôvodne som si myslela, že gryczka znamená gryska čiže krupica) a vajíčko. Síce skromné, ale určite lepšie ako rožok s maslom. Ja som na stole našla ovsené vločky, čo nikomu nepatrili, a tak som sa ponúkla a uvarila si kašu. A keďže nám dochádzali zásoby a v miestnom obchode sme okrem toaletného papiera a nejakých keksov nič nenašli, vzala som si aj na potom. So všetkými sme sa rozlúčili, zaplatili a samy sa vydali „do divočiny“. Všetci, dokonca aj miestny ,sa nám divili, pretože sme sa vybrali smerom, kam už nikto z nich nechodí. To nás povzbudilo, pokoj a kľud bolo presne to čo sme hľadali. Stúpali sme ponad rieku pod krásnou modrou oblohou až sme sa dostali do údolia obkoleseného nádhernými horami a lúkami plnými koní a kráv. Široko ďaleko nikde nikoho, len jeden miestny chlapček nám od jurty zakýval na pozdrav. Po lúkach sme ďalej stúpali do sedla s výstižným názvom „Pass“, keď tu zrazu sa akosi akoby z ničoho nič rozfúkal silný vietor. Razom sme sa obzreli za seba a zbadali obrovský tmavý mrak rútiaci sa priamo na nás. Okamžite sme sa rozbehli, no videli sme, že nemáme žiadnu šancu. Keď si príroda zmyslí, len tak pred ňou neujdeš. Rýchlosťou blesku sme všetky veci nahádzali na jednu kopu, vytiahli vrchný diel stanu a seba aj veci ním prikryli. Ja som len kútikom očka zbadala, ako sa roztrúsená skupinka drobných človiečikov rúti zo sedla dole. Každý z nich robil čo mohol a keď to prišlo, okamžite zaľahli a čupeli v nádeji, že to čoskoro prejde. Aj my sme to stihli len tak tak. Túlili sme sa nad vecami, oblečený len naľahko, veď hore kopcom nám bol hic a museli sme sa smiať. Hoci nám odmŕzali ruky a nad nami začal padať ľadovec, my sme nestrácali pozitívny prístup k veci a bavili sa nad touto grotesknou situáciou. Juraj bol taký pohotový, že ešte stihol urobiť pamätnú fotku. Po pätnástich minútach búrka trošku ustávala, a tak sme narýchlo postavili celý stan, aby sme sa aspoň trošku ohriali. Búrka však ani zďaleka nepovedala koniec a opäť sa rozpršalo a začali padať krúpy. My sme sa len túlili jeden k druhému a vzájomne si ohrievali skrehnuté prstíky a od hladu jedli suchý chleba. Keď to všetko konečne ustalo a cez stan sme zbadali prvé lúče slnka, vykukli sme von a v diaľke zbadali skupinku turistov stojacich v kruhu. Uvideli nás a s úsmevom sa vydali smerom k nám. Podobne ako my, boli pobavení vzniknutou situáciou. Ako sme zistili boli to Briti, ktorí si urobili menší výlet na ľahko. Rozhliadli sme sa okolo seba a boli sme ohromení. Len niekoľko metrov vyššie sa behom 30 minút slnkom rozpálené hory zmenili na cukrom posypané kopčeky. Výrazne sa ochladilo a my sme na seba hádzali všetko, čo nás napadlo. Čo však bolo ešte ohromujúcejšie, mrak odchádzal tak rýchlo ako prichádzal a vzápätí ho nahradila nádherne modrá obloha zaliata slnkom. Od tohto momentu boli nasledujúce dni jasné a plné slnka.

Naobliekaní a opäť naložení sme pokračovali v ceste. V sedle na nás prišiel ako sa hovorí „hlaďák“, neotáľali sme teda, vytiahli varič a pri krásnom výhľade na všetky strany sme si uvarili cestoviny s cestovinami. No jednoducho mňamka vo výške. Obed s luxusným výhľadom. Nasledovalo klesanie ku kempu, ktorý tam samozrejme nebol. Trošku sme sa naň spoliehali, lebo naše zásoby sa skutočne pomaly ale isto míňali. Koniec koncov, veď to vidno aj na pestrosti nášho jedálnička. Križovali sme údolie s riekou, na ktorej sa ku podivu nachádzal aj most a začali sme stúpať do ďalšej dolinky, ktorú sme si pozreli už zhora, s cieľom nájsť si miestečko na spanie. Cestou sme stretli koho iného ako skupinku mladých Čechov. Títo boli ale prívetivejší než tí predošlí. Bolo dosť obtiažne nájsť si miesto. Boli sme unavení, hladní a dole pri rieke bolo všade mokro. Nakoniec sa nám podarilo objaviť suchý krúžok trávi, rýchlo sme sa umyli kým nám ešte svietilo slniečko a šup šup „do perín“. Nie žartujem. Ale perovú bundu som tentokrát vytiahla. Boli sme akísi uzimení, zrejme sa na náš už podpisovala únava a nedostatok jedla. Hlavne ja som z toho bola celá nesvoja. Ako správnej manželke mi záleží na tom, aby bol manžel spokojní a najedení. Pri veľkom úsilí navariť na večeru šošovicu sa mi mojou zbrklosťou podarilo rozliať ešus plný tohto úžasného daru prírody. Ach jaj, to pre mňa v tento deň bola posledná kvapka. Od zúfalstva som sa rozplakala a večeru sme potom jedli viac menej zo zeme. Ešteže máme niekoľko bujónov navyše. Ten to vždy poistil. Večer v spacáku som si zapísala do denníka: „Už ležíme v stane. Táto pohoda je fajn. Po dni kedy sme vymrzli, dobre padne horúci čaj a teplý spacák. To sú tie chvíle, na ktoré nezabudneme.“