7. deň treku (Sobota 4.8.2018)

Parametre: 17,8 km, nastúpaných 1200 m, max výška 3400 m n.m.

Tento deň by som nazvala dňom túlavých topánok a stratených chodníkov. Prebudili sme sa do nádherného slnečného rána. Taký „gýč“ sme tu ešte nezažili. Dokonca už keď sme vykukli zo stanu, nás ožarovali silné lúče hrejivého slniečka. Žiaden tieň ako v predchádzajúcich dňoch, ale obrovská sila vychádzajúca zo žeravej žltej gule. To sa tie raňajky a čajík jedia úplne inak, keď sa nemusíte chúliť pod bundou. Počas varenia nás prišiel pozdraviť miestny pastier, ako inak než na koni. Chcel sa nám len predstaviť a trošku nás spoznať. Bolo to veľmi milé stretnutie. Týchto ľudí veľmi zaujíma odkiaľ sme a zrejme moc nechápu, prečo sa vláčime s ťažkými ruksakmi po ich horách. Pre nich je to niečo nezvyčajné a nepochopiteľné. Zvláštni cudzinci zo západu. Oni sú ako Indiáni a zrejme sa vnútorne riadia Toltéckym heslom: “Keď nemusíš, nič nerob. Pracuj, až keď je to potreba.” Prečo to my Európania nedokážeme? V tento deň prišli na rad krátke tričká a dokonca aj kraťasy, čo pre mňa znamenalo obrovskú slobodu.

V objatí slnečných lúčov sme s úsmevom stúpali dolinou, fotili sa, rozprávali sa a len striedmo sledovali cestu. V jednom mieste sme prechádzali okolo obrovského stáda kráv. Veľmi sme si ho nevšímali, keď tu zrazu sme za našimi chrbtami započuli hlasné „mučanie“. Boli sme „prenasledovaní“ celým stádom kráv, ktoré sa k nám nebezpečne približovalo. Zrejme si mysleli, že sme ich pastieri. Pridali sme do kroku, no našim novým kamarátkam sme sa natoľko zapáčili, že zrýchlili tiež. Začínali sme mať strach, a tak sme sa pokúšali ich odohnať a dať im najavo, že toto priateľstvo je len jednostranné. Naše: „Heš!“ nakoniec zabralo a po niekoľkých minútach to pochopili, sklopili hlavy a vrátili sa späť. Zrejme usúdili, že sme pre nich nezaujímaví, že im nemáme čo ponúknuť (čo bola pravda) a že ani dojiť nevieme (čo bola tiež pravda). Otočili sme sa a pokračovali v ceste, kým kravičky sa opäť spokojne pásli. Vedeli sme, že niekde musíme odbočiť doľava, avšak žiadnu odbočku sme nezaznamenali. A tak si stúpame a stúpame, až sme došli na úplný koniec doliny, kde sa nachádzalo ľadovcové jazero a tým pádom konečná. „Ups“, povedali sme si obaja a so smiechom sme zistili, že sme asi zabudli odbočiť. Bolo nám jasné, že máme len 2 možnosti. Buď sa vrátime a nájdeme správnu cestu, alebo to riskneme, vystúpame do najbližšieho sedla a odtiaľ sa dostaneme do ďalšej doliny, ktorou sa vrátime o niečo späť a natrafíme na chodník. Rozhodnutie bolo jednoznačné. Komu by sa len chcelo vracať?

Začali sme teda stúpať zarastenou strminou, cez vysokú trávu a kríky. Predpokladali sme, že do sedla to nebude tak ďaleko a že vyjsť tam nebude taký problém. Keď sme sa po niekoľkých desiatkach minútach dostali nad akýsi kameň a nad nami sa stále týčilo dlhočizné stúpanie, začala som v dychu nadávať a vošla do mňa nervozita a hnev. Keď sa na to pozerám spätne, bola to moja skúška. Kým Juraj bol pokojný a oddaný, ja som penila a nerváčila. Dnes sa za to moje správanie hanbím, ale ako sa hovorí, až krízová situácia ukáže charakter a ja mám ešte na čom popracovať. Zarastenú lúku vymenil strmý kamenistý svah. Každým krokom sme očakávali horizont, no ten sa nám nie a nie ukázať. Tesne pod sedlom tvorila povrch akási čierna ostrá bridlica, pripadali sme si ako na inej planéte, či v sci-fi filme. V sedle sme vyčerpaní zhodili ruksaky a s očakávaním pozerali na opačnú stranu, či je vôbec nejaká šanca aby sme sa dostali dole. A šanca tam bola. Nebol to síce chodníček ako z rozprávky, pomaličky sa nám ale zliezť podarilo. Až dole sme si uvedomili, že na týchto miestach možno pred nami ešte nikto nikdy nešiel, a tak sme sa aspoň na chvíľku cítili ako bádatelia skúmajúci ďaleké hory. To nás vyviedlo z víru negatívnych myšlienok a dodalo nám to pocit dôležitosti. Klesali sme dolinou a intuitívne našli sedlo, ktorým sme sa sem mali pôvodne dostať. No urobili sme si peknú okľuku o niekoľko náročných kilometrov navyše. Zložili sme sa a pochutnali si na skromnom obedíku a káve. Dlho sme neotáľali, nahodili „bágle“ a pokračovali v našom putovaní do ďalšieho sedla. Skutočný chodník sme objavili až tesne pod ním. Nikdy nezabudnem ako Juraj pri stúpaní lúkou vykríkol: „Veď to je pažitka!“ a z plnej chuti ju začal chrúmať ako taký roztomilý zajačik. Mňa si žiaľ až tak nezískala, ja som nechcela nič iné, len byť konečne hore a aspoň na chvíľku sa usadiť. V sedle sme márne hľadali ďalší chodník. Riadili sme sa teda len odfotenou mapu a našou (nie vždy správnou) intuíciou. Prešli sme prudkým klesaním, ďalším stúpaním a náš cieľ, krásne jazerá, sme dosiahli až okolo siedmej večer. Pri poslednom stúpaní k nim sme v diaľke zbadali akéhosi jazdca sediaceho na koni. Z diaľky nás ticho pozoroval a ja som sa domnievala, že mu pripadáme komický, ako sa takto vyčerpaní terigáme opatrne hore strmým kopcom posiatym skalami a na diaľku sa na nás pekne baví. Opak bol však pravdou. Tento chlapík nás chcel len pozdraviť a s úctou nám podať ruku. Boli sme očarení a ohromení. Tento muž na nás asi 30 minút čakal a pozoroval nás, len aby nám mohol podať ruku. Bol to pre nás veľmi silný zážitok. Ešte sa máme v tejto uponáhľanej dobe čo učiť. Pri jazere stanoval jeden osamelý Nemec, pôsobil na nás, že už dlhšiu dobu putuje sám. Zrejme hľadal vnútorný pokoj, alebo len nenašiel správneho parťáka. Ešteže my sme ho mali. Po ďalšom náročnom dni nesmel chýbať ľadový kúpeľ pri západe slnka a teplý čaj. Večer bol očarujúci, zrejme fakt za odmenu po tomto náročnom dni. V takmer úplnom bezvetrí sme pozorovali západ slnka s čajom v ruke, opretý jeden o druhého v objatí majestátnych hôr. Jednoducho romantika. Po tomto dni sme spali ako bábätká.

8. deň treku (Nedeľa 5.8.2018)

Parametre: 15 km, nastúpaných 980 m, max výška 3470 m n.m.

Z tohoto dňa mám toho v denníčku napísané len máličko, už to svedčí o tom, že večer sme boli totálne vyčerpaní a nálada nebola veľmi veselá. Najviac, čo si z toho dňa aj po dlhých mesiacoch pamätám je hlad, nervozita, nepokoj, úzkosť a dokonca aj hnev. Nazvala by som ho „Deň prázdnych žalúdkov a stratených chodníčkov č.2“. Opäť sme sa prebudili do nádherného, azúrovo modrého rána. Zvládli sme klasickú rannú rutinu a vydali sa traverzom smerom do ďalšieho sedla, odkiaľ sme uvideli obrovskú dolinu, na ktorej konci, kdesi v diaľke svietila obrovská ľadovcová rieka a cesta, cez ktorú sem tam prefrčalo auto s kúdolom prachu za sebou. Usúdili sme, že sa jedná o cestu do dedinky Enilchek, kde začína ľadovec a 6 až 7000-tisícové hory ako napríklad Štít víťazstva (Pik Pobedy, 7 439 m n.m.) a Chan Tengri (6 995 m n.m.). Zostúpili sme dole v nádeji, že cez takú veľkú rieku určite povedie nejaký most. Opak bol však pravdou, naľavo ani napravo sme v diaľke žiaden prechod nevideli, a tak nám nezostávalo nič iné, len si vyzuť turistické topánky, obuť si tenisky, vytiahnuť nohavice a rieku prebrodiť. Voda bola ľadová a prúd veľmi silný, no pre mňa to bol nezabudnuteľný, mierne adrenalínový zážitok. Miestny chlapci nás chceli previesť na koňoch (stálo by nás to samozrejme nejaké tie somy), my sme však nechceli prísť o túto jedinečnú skúsenosť.

Po osušení, sme si opäť obuli „pohorky“, tenisky zavesili na ruksak a pokračovali opäť smerom hore, do lesa, do neznáma,… To neznáme tvorila hlavne kosodrevina. A viete ako to chodí, keď idete chodníčkom a on zrazu zmizne. Potom sa predierate kosodrevinou, všetko vás škrabe, nič nevidíte a vo vašom vnútri sa pomaličky hromadí hnev a zúfalstvo. Presne tak sme sa v ten deň cítili. Bolo to nekonečné, boľavé a psychicky veľmi náročné (pre mňa viac než pre Juraja, ten má v sebe väčšiu pokoru). Keď sme konečne po desiatkach minútach (mne to pripadalo ako hodiny) natrafili na chodník, opäť sa nám stratil. Akoby tam boli nejaké skryté dvere. Nejakým zázrakom sme sa dostali do sedla, totálne vyčerpaní a ako inak, hladní. Nechápem ako to mohli ľudia v koncentračných táboroch vydržať len na pilinovom chlebe a polievke zo zemiakových šupiek. Ľudské hranice sú neuveriteľne široké. Pre nedostatok zásob sme si dali len nejaké hlúposti: oriešky, sušené ovocie a prišiel rad aj na sladkosti, ktorým som sa aspoň aj dlhšie vyhýbala.

Dole sme zostúpili po neviditeľnom chodníku a už bol najvyšší čas hľadať si miestečko na spanie. Utáborili sme sa kdesi medzi hovnami (prepáčte za výraz, ale na to sa nič iné nedalo použiť), konskými stádami a v blízkosti bažiny. Museli sme chodiť naboso, lebo sme sa každým krokom prebárali hlbšie a hlbšie do blata. To bola úľava pre naše nôžky. Ten pocit keď sa vám pomedzi prsty prediera mäkké bahno a vy sa cítite ako v machu. Bol to hnus, ale pocit úžasný. Čistá voda tam nebola, a tak sme sa len striedmo umyli, prevarili vodu s tabletou a totálne špinavý zaľahli do spacákov. V tomto prípade som porušila svoju zásadu, že do pelechu jedine čistá a bolo mi to fuk. Hlavne že máme kde hlavu skloniť. Opäť veta na záver z môjho denníčka: „Ďakujeme Bože, dnes opäť kraťasy a tričko, Teplúčko. Sme špinaví. Je nám to fuk :-)“.

9. deň treku (Pondelok 6.8.2018)

Parametre: 8 km, nastúpaných 0 m, max výška 300 m n.m.

Bol pondelok, prvý pracovný deň, ľudia vstávali do práce, pre nás však stále deň ako každý iný. Po pravde sme ani len netušili, ktorý deň v týždmi momentálne je. Dnes sme opäť ani netušili, čo nás čaká. Mapy boli v tejto oblasti veľmi neisté a po toľkom blúdení sme si už radšej ani nerobili nádeje. Verili sme, že na konci doliny bude „Jurta kamp“ ako ukazovala mapa (koľko krát ešte budeme veriť? :-)), nič viac nás nezaujímalo. Noc aj ráno boli veľmi chladné, no keď vyšlo slniečko, ukázalo svoju horskú silu. V 3000-ovej výške je jeho energia o niečom úplne inom než u nás dole. Dolina nebola veľmi dlhá, ale niekoľko krát sme prechádzali cez rieky a bažiny. Nechcelo sa nám vyzúvať, a tak sme to riskli a prechádzali v topánkach. Keby sme len vedeli že budú schnúť nasledujúce dva dni, radšej by sme sa vyzuli.

Na mieste, kde sme očakávali „Jurta kamp“, stála síce jurta, ale bolo to len obyčajné obydlie miestnych ľudí. Všetky veci sme zhodili kdesi na lúke a navarili si naše posledné jedlo: paradajkpvú sáčkovú polievku, polentu so semiačkami a kávu. Bolo len poludnie a celý deň bol pred nami. Pokračovať bez jedla sme nemohli, a tak sme si rozdelili úlohy. Juraj, ako správny chlap sa dal do prania všetkých špinavých vecí v potoku a ja, ako správna žena som sa vybrala do 8 km vzdialenej dedinky Jyrgalan zohnať nejaké jedlo. Cesta s maličkým ruksáčikom a teniskami na nohách išla úplne sama. Ani som sa nenazdala a bola som dole, kde to vyzeralo ako za vojny. Staré, polorozpadnuté budovy, miestami prerobený „guest house“ s podporou iných krajín, žiadne autá a nikde nikoho. Stretla som len nejakú dievčinu, ktorá mi vôbec nerozumela a … teraz dávajte veľký pozor, manželský pár, dvoch sudcov z Paríža. Bola to veľmi groteskná situácia. Len vďaka nim som našla mini, veľmi skrytý obchod a nakúpila takmer všetko, čo som videla, od cestovín, cez ryžu, konzervy až po keksíky (na váhu). Jediné čo nemali, a na čo sme sa veľmi tešili, bol chlieb. Po 2 týždňoch som mala signál, tak som napísala sms domov, kde nám už chystali pohreb a vydala sa na cestu späť, tentokrát do kopca. Cesta bola široká, tak aby po nej mohli prejsť ich staré autá. Občas som aj niekoho stretla ako sa na žiguliaku trepe kamsi hore, nevedno kam. Stále mi však vŕtalo v hlave, ako sa môžem vrátiť “domov” bez chleba. Aj keď doma na Slovensku chlieb takmer vôbec nejem, tam by som za krajec úplne vraždila. A ten ich bol taký dobrý, taký chutný, taký iný.

Asi v dvoch tretinách cesty som zbadala jurtu. Nedalo mi to a vybrala som sa k nej. Bez chlebu sa hore nevrátim, zaumienila som si. Pred „hranicou pozemku“ ma takmer zožral pes (ten mal teda zuby), ktorý sa snažil chrániť svoje teritórium. Našťastie si to pán domu všimol skôr, než sa tak stalo a s úsmevom ma privítal. Slovensky som sa mu snažila vysvetliť, či by mi nepredali kus chleba, na čom sa začal strašne smiať. Pozval ma dnu, kde mali zrejme susedské stretnutie a obrovské hody. V kruhu sedelo niekoľko žien a detí, kým chlapi boli von a varili čosi v kotli. Uprostred bol rozprestretý obrus a na ňom jedlo od výmyslu sveta. Zelenina, mäso, maslo, syr, vyprážané chlebíky,… A všetci jedli akoby z jedného taniera rukami a pri tom sa rozprávali. Bolo cítiť úžasnú domácu atmosféru a prítomný okamih. „Kušaj, kušaj!“ ponúkali ma. Ja som dlho neotáľala a pustila sa do jedenia. Bolo to výborné. Stále som však mala na mysli hladného Juraja. Snažila som sa im vysvetliť, že v horách mám muža a že je veľmi hladný a že som v dedine nezohnala chlieb. Veľmi ich to pobavilo, že som musela ísť až do dediny, keď oni majú jedla dostatok a do igelitky mi nabalili kopec vareného hovädzieho mäsa, vyprážaný chlieb, placky, šašlíky a zeleninu. Neverila som vlastným očiam. Chcela som im zaplatiť, ale nič neprijali. S úsmevom sme sa rozlúčili a ja som s príjemným pocitom odchádzala za manželom. Cítila som nevýslovnú vďaku, no ja som im nemala čo ponúknuť. „Bohatý“ človek zo západu dostane najesť v skromnej chatrči zadarmo. Pre mňa veľká lekcia pokory. Už z diaľky som videla povešané prádlo na stromoch a vychudnutého Juraja. Keď som prišla k Jurajovi, bol taký hladný, že obhrýzal posledné zásoby hroznového cukru, ktoré sme mali pre prípad hypoglykémie. Kývala som mu s obrovským úsmevom na tvári a pocitom vzrušenia. „Pozri čo pre teba mám!“ kričala som a všetko mu vyrozprávala. To bola večera! Dokonca sme si po nej dali aj keksy. Bolo príjemne teplúčko, ani večerné kúpanie nebolo tak neznesiteľné. Potom sme si už len vychutnávali krásny večer. Všade okolo nás boli koníky a ovečky, ktoré sa miestny snažili niekoľko krát porátať. Slovami sa nedá opísať tá nádhera a ten pocit pokory, ktorý sme vtedy mali v srdci. Ďakujeme.

V Kirgizsku sme strávili 3 nádherné týždne. Prvú časť si môžete prečítať TU, druhú časť TU.  Samozrejme pripravujeme aj pokračovanie 🙂 Chce to ale čas 😀

Bude to dobrodružné a nádherné 😉