10. deň treku (utorok 7.8.2018)

Parametre: 24,3km, nastúpaných 800m, max. výška 3376 m n.m.

V tento deň sme slávili 1 mesiac nášho mladého manželstva. Ak bude celé manželstvo ako posledné 4 týždne, máme vyhraté 🙂 Noc nebola veľmi odpočinková. Juraj opäť nespal dobre a nad ránom nás otravovali miestne kravičky. Boli zvedavé, čo za čudo to stojí v ich jedálni. Juraj ich odháňal slovami: „Ideš het!“. Hneď po budíčku začalo pršať. O dôvod viac zostať o čosi dlhšie zachúlení v spacáku. Tento deň mal byť aj tak len výletný a neplánovali sme žiaden veľký pochod. Na šťastie to bola len prehánka a tak ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Po výbornej ryžovej kaši sme nechali stan na mieste a na ľahko, len v kraťasoch a tričku sme sa vybrali na menší výlet k jazeru Alampa a ďalšiemu jazeru za ním. Jazero bolo tak nenápadné, že sme ho skoro minuli. Dostali sme sa aj k ďalšiemu jazeru, ktoré bolo položené vyššie. Okolo neho boli samé skaly, takže prechod ďalej nebol veľmi možný. Okrem toho sa schyľovalo k dažďu, tak sme si dali obed (cestoviny, šunku a vyprážaný chlieb zo včera) a radšej to otočili.

Mali sme naplánovaný okruh, cestou späť sme však minuli odbočku, ktorá tam určite nebola a museli sme sa vrátiť tou istou cestou. Počas kráčania sme si užívali príjemný pocit výročia, láska okolo nás len tak sršala. Pri stane sme sa umyli, kým ešte bolo ako tak teplo a urobili si kávičku. Počasie sa opäť trošku rozbúrilo, začalo fúkať a vyzeralo to na poriadku búrku. Zaliezli sme teda do stanu a do večera oddychovali s krásnym výhľadom na hory (cez okienko). Búrka nakoniec neprišla. Ku večeru som sedela pri stane a vychutnávala si prítomný okamih. Krásny čierny koník sa pásol tak blízko pri mne, až som ho mohla pohladiť. Okrem koníka boli všade naokolo ovečky, kravičky a iné koníky. Stan sme mali postavený aj vedľa jednej jurty. Turistov tu nie je veľa, ale ktovie ako nás berú. Neviem, či im nezasahujeme do súkromia. A možno sme pre nich spestrenie všedného dňa. Predpokladám, že v náboženstve majú povinnosť prichýliť pocestného. Každopádne ich vždy pekne pozdravíme a snažíme sa ich čo najmenej vyrušovať. Niektorí sa prihovoria samy a pýtajú sa, odkiaľ sme, ako sa voláme a takmer vždy nám srdečne potrasú rukou. Pred spaním sme už len budovali bojový plán na nasledujúce dni. Zajtra zídeme do dediny a dúfame, že sa nám podarí zohnať autobus do Karkolu.

Cesta späť do Karakolu a 11. deň treku (streda 8.8.2018)

Parametre: 6km, nastúpaných 0m, max. výška 2619 m n.m.

Toľko osmičiek v dátume, toto musí byť deň plný lásky. Začal však celkom pochmúrne. Už v noci začalo poriadne pršať a ráno sa to veľmi nezmenilo. Hneď ako to prestalo, sme všetko spakovali, ohriali sa na slniečku a v tričku a kraťasoch sa pustili dole do civilizácie, do dedinky Jergalan. Posledné dni sme neboli veľmi vysoko (okolo 2600 m n.m.), a tak aj keď popršalo, hneď po daždi sme sa mohli vyzliecť a užívať si teplúčko. Prešli sme sa po dedinke a obdivovali miestne prerobené a celkom moderné Guest housy, ktoré boli zrejme sponzorované nejakou spoločnosťou. Pred obedom dorazila maršrutka. Tesne pred odchodom musel vodič opraviť prasknutú pneumatiku a celý zasviňený nám napakoval ruksaky do už aj tak preplneného a poriadne špinavého kufra. Pre istotu dvere poistil matkou, aby sa počas cesty náhodou neotvorili a náklad sa nevysypal. Vzhľadom na to, že tam bol celý náš majetok, by to pre nás bola dosť závažná strata. Po technickom zabezpečení vozidla sa vodič prezliekol „za slušňáka“, šoféruje predsta do veľkého mesta, centra turistického ruchu. Maršrutka praskala vo švíkoch, my sme však mali šťastie a sedeli sme. Hneď ako sme vyšli z dedinky, vodič zastavil vozidlo a my sme sa len modlili, aby nič nebolo pokazené. S pobavením sme zistili, že za nami ešte uteká staršia pani cez asi polku dediny a kričí, aby sme ju počkali. Celý autobus sa smial a potom, ako pani nastúpila, to rozoberal ešte niekoľko minút.

Maršrutka stála na každom rohu, dokonca aj uprostred lesa niekto nastupoval. Ľudia sa neustále menili, cesta ubiehala. Aj povrch bol na každom kúsku iný. Prach, štrk, asfalt,… Po 1,5 hodinovom „trmácaní“ sme dorazili do Karakolu, mesta odkiaľ sme pred asi 10 dňami vyrážali. Ubytovali sme sa v lacnom Guest house (400 som/osobu na noc) a konečne sa vybrali na poriadny miestny obed, o ktorom sme snívali už niekoľko dní. Dali sme si polievku, šašlík, steak, chlieb, šalát a pivo (dokopy za 1000 som). Menu bolo písané v azbuke, tak sme si vyberali podľa obrázka. Úplná dokonalosť. Celé popoludnie sme obchádzali turistické centrá a rozhodovali sa čo ďalej. Zvolili sme druhé najväčšie ľadovcové jazero sveta Issyk-Kul a turistiku v jeho okolí. Potrebovali sme zohnať autobusovú stanicu, čo bolo oveľa náročnejšie než sa Európanovi môže zdať. Po prechádzke takmer celým mestom sa nám to nakoniec podarilo, aj keď až do nasledujúceho rána a odchodu autobusu sme si neboli istí, či je to skutočne ono. Na záver sme si nakúpili na trhu nejaké ovocie a oriešky na váhu. A samozrejme pečivo, ktoré doma nejedávame. Toto však bolo úplne iné, dokonalé, nevedeli sme sa ho nabažiť. Večer sme už boli poriadne unavení. Hostel však disponoval sprchou a smradľavým záchodom, tak sme sa mohli konečne poriadne poumývať.

Cesta do Bokonbayevo a 12. deň treku (štvrtok 9.8.2018)

Parametre: 15,5km, nastúpaných 1000m, max. výška 3064 m n.m.

 

Noc bola celkom fajn. Usúdili sme však, že v stane sa spí oveľa lepšie. Nevedeli sme presne, kedy autobus odchádza. Tušili sme, že to bude okolo 9:00 ráno. Dorazili sme na stanicu 8:50 a stihli sme to len tak tak. Napakovali sme do kufra naše ruksaky (ešteže tam, za autobusom bol aj vozík a obávam sa, že z neho by ľahko vypadli) a vyrazili smer Bokonbayevo, mestečka pri jazere Issyk-Kul. Cesta bola, ako vždy v Kirgizsku, zaujímavá. Rôzni ľudia (turisti, ženy, deti,…) a hromada zastávok. Ja som sedela v uličke. Cesta bola dosť hrboľatá a šofér takmer nonstop telefonoval. Nechápem ako to zvládal pri rýchlosti 90km/h. Neskôr nastúpili sudcovia z Paríža, to je náhoda. Alebo náhody neexistujú? V Bokonbayeve bolo rušno. V turistickom centre nám poradili taxík. Nebolo však jednoduché ho nájsť, každý nás chcel oblbnúť. Nakoniec nás miestny chlap s volantom na opačnej strane vzal na začiatok dedinky, kam sme sa chceli dostať.

A až tam, začali prvé muky nášho výletu v tejto oblasti. Všetko to začalo nekonečnou cestou prašnou, vyprahnutou púšťou, kde bolo asi 35°C. Boli sme totálne mokrí, až z nás kvapkal pot. Cesta šla len mierne do kopca, a po tých nádherných miestach, ktoré sme navštívili pred tým, sa nám zdala hrozne nezáživná. To je nevýhoda toho, že tieto oblasti sú na internete len málo popísané. Ste tam síce samy, ale netušíte, ako to tam bude vyzerať. Po asi 7km nás zastavila dodávka, že nás zvezie niekoľko kilometrov. Do kufra plného hovienok sme naložili ruksaky, čo bola osudová chyba, lebo Jurajov ruksak smrdí až do dnes. Previezli sme sa asi 1km. Auto náhle zastavilo, zrejme sa mu niečo pokazilo. Takže po 1km zvezení nás vysadil a pustil sa do opravy vozidla. Nám nezostávalo nič iné, len sa vydať po „púšti“ opäť pešo. Cestou sme stretli jediný pár s koňom s asi 50kg nákladom a šerpom, ktorý to mali namierené do Narimu, čo je cez kopce neskutočne ďaleko (asi 160km). No držíme palce. Ako sme prechádzali okolo kamenných zrúcaním, došlo nám, že sa pohybujeme po sopách slávnej Hodvábnej cesty, ktorá spájala Čínu s Rímskou a Byzantskou ríšou. Cesta sa pomaly dvíhala. Chrbty nám išlo urvať, potili sme sa ako kone, no aspoň sme už stúpali. Po prvý krát nepanovala veľmi dobrá nálada, hlavne ja som bola dosť nervózna. Stan sme postavili asi 1km za spomínaným párom. Ešte za slniečka sme sa umyli v rieke. To ma akosi nakoplo a navnadilo. Pred večerou som si ešte stihla nahá zatancovať na skale. Po západe slnka sa rýchlo ochladilo. Navarili sme si čajík a dali si večeru, osudovú večeru. Pred spaním som si do denníčka napísala: „Je mi dosť zle, snáď to zajtra bude lepšie.“

13. deň treku (piatok 10.8.2018)

Parametre: 3,4km, Prevýšenie 300m, najvyššia výška 3381 m n.m.

Mala som za sebou dosť zlú noc. Môj žalúdok a celý gastrointestinálny trakt štrajkovali. Zrejme som mala aj teplotu. Juraj vraví, že je poriadna kosa a ja celá horím. Slniečko bolo za horami kdesi v nedohľadne. Pokúsila som sa zjesť aspoň suché vločky a zájsť čo to dá. Stáli sme každých 800m a ja som bola akoby bez života. Po 3km sme to vzdali, utáborili sa pri rieke a ja som zaľahla do stanu. A od tejto chvíle som niekoľko nasledujúcich dní prežívala muky. Kŕče v bruchu, nechutenstvo, neustála hnačka a pocit na zvracanie,… Nikdy v živote mi nebolo tak zle.

14. deň treku (sobota 11.8.2018)

Parametre: 4,3km, prevýšenie 270m, max. výška 3634 m n.m.

Táto noc bola o čosi lepšia než predchádzajúca. Cítila som sa relatívne fajn, a tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime dostať do najbližšieho sedla na ľahko. Na raňajky som si dala vločky s medom. Chôdza mi však vôbec nešla, nevládala som, točila sa mi hlava a mala som kŕče v bruchu. Po 2 km sme si sadli na kameň, odpočinuli si a otočili sa. Pri stane som opäť zaľahla. Jediné, čo som do seba dostala boli sladké keksy, aj to len trošičku. Bolo mi skutočne strašne, možno ešte horšie ako prechádzajúci deň. Každú hodinu som minimálne 1-krát navštívila najbližší obrovský kameň aby som si za ním drepla. Ešteže som mala pri sebe Juraja, tak láskyplne sa o mňa staral. Ku večeru sa nás prišiel pozrieť pastier. Nezdalo sa mu, že tu sme tak dlho, tak sa chcel uistiť či je všetko v poriadku. Chcela ma zviesť dole do dediny, ale odmietla som. Verila som. Že zajtra mi bude lepšie.

15. deň treku (nedeľa 12.8.2018)

Parametre: 17,5km, nastúpaných 0m, maximálna výška 3354 m n.m.

 

Noc bola jasná, ale nad ránom sa strhol lejak a vonku bola poriadna zima. Konečne som sa cítila o čosi lepšie a bola som aspoň trošku hladná. Najedli sme sa v stane, pobalili a keď dážď aspoň trošku ustal, vydali sme sa späť dole do dediny. Po chvíľke dážď ustal a odkryli sa nám hory, poriadne tam nasnežilo. Neskutočné rozdiely. Ešte pred 2 dňami sme sa potili ako ťavy a zrazu je okolo nás sneh. Ešteže prišla moja nevoľnosť a nevydali sme sa vyššie do hôr, ktovie čo by sa mohlo stať. Tak sa len ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré, aj keď to človek vidí až s odstupom. Celý premrznutý sme klesali dole. Chceli sme použiť inú cestu, než ktorou sme sem prišli, nepodarilo sa nám však prekročiť rieku a tak nám neostávalo nič iné, len sa vrátiť tak, ako sme prišli. Veľmi ma mrzelo, že som pokazila 2 dni a hnevala som sa na seba. Nebola to však tak úplne moja vina. S odstupom času sme zistili, že v Kirgizsku je veľká časť potravín dovážaná z Kazachstanu ako zbytkový tovar, tým pádom sú po záruke. Konzerva údených rýb, ktorú som zjedla vo štvrtok, bola pravdepodobne pokazená. Tú chuť a vôňu už neznesiem snáď do konca života. Tráviace problémy ma prenasledovali najbližší mesiac. Po 3 hodinách sa opäť spustil lejak. A vtedy začala poriadna zábava. Bola nám taká zima, až sme sa triasli, a do toho ten vietor,… Na niektorých miestach sa nám podarilo skryť, vždy však len chvíľu a hneď sme pokračovali rezkým krokom ďalej. Nikde nikoho, strašná zima. Asi po 2 hodinách nás predbiehal autobus francúzskych turistov, ktorý nás milosrdne zviezol najbližších 6km. V tej chvíli to pre nás bola obrovská pomoc. Vystúpili sme na hlavnej ceste a až do Bokonbayevo šliapali pešo v hustom daždi. Všetci po nás trúbili, no nik nezastavil. Juraj sa triasol ako osika. Nikdy som ho nevidela tak premrznutého ako v ten deň. Bolo pre mňa hrozné vidieť ho v takom stave. Tento výlet pre nás asi naozaj nebol súdený. Chceli sme však vidieť aj inú časť miestnej krajiny.

 

Keď sme konečne prišli do centra, vleteli sme do reštaurácie a na drzáka si prezliekli aspoň tričká. Pekne sme im to tam zasvinili. Dali sme si čaj, polievku, cestoviny a ryžu s mäsom. Kým sme sa naobedovali, vonku sa umúdrilo počasie a výrazne sa oteplilo. Chytili sme maršrutku do dedinky Ton, kde sme sa chceli ubytovať. Navštívili sme potraviny a jeden milý pán nám ukázal, kde sa môžeme ubytovať. Nocľah sme teda našli v Jurta Campe, hneď vedľa hlavnej ceste a hneď pri pláži na jazere Issyk-Kul. Jazere, o ktorom sme toľko počuli a na ktoré sme sa tak tešili. Issyk-Kul je po jazere Titicaca druhým najväčším horským jazerom na svete. Leží vo výške 1600 m n.m., má rozlohu takmer 22 000 km2 a zatiaľ čo sa v ňom kúpete, pozeráte sa na zasnežené vrcholky hôr.

 

V kempe sme dostali jurtu len pre seba, vlastne sme boli jedinými hosťami. Ako sme zistili, domáci sa zrejme živia chovom dobytka a pestovaním marhúľ, ktoré sušili na slnku, čiernych ríbezlí a malín. Všetky mokré veci sme vyložili a vydali sme sa k vode. Niektorí miestni sa kúpali, my sme však boli tak vymrznutí, že sme na to ani len nepomysleli. Po prechádzke nás miestny pozvali do ich jurty ma menšiu oslavu, ktorej súčasťou bola poriadna hostina. Stôl bol obsypaný jedlom od chleba, cez maslo, džem, šaláty, až po ovocie. Dokonca sme mali konečne možnosť ochutnať ich preslávený kumys (kvasené kobylie mlieko). Domáci sa s nami snažili dorozumieť, čo bolo dosť komplikované. Oni po svojom, my po našom. No komédia. Bábina bola slepá a mala asi 80 rokov, ani to jej nebránilo v tom poriadne ma objať. Dievčatá si nás fotili a dávali na instagram, éra mobilného internetu dorazila aj sem. Jedna z babiek vedela po anglicky „very well“ a to dookola opakovala ako reakciu na všetko čo sme povedali. Po večeri sme sa vybrali do našej jurty, no po chvíľke prišla ďalšia babka a volala nás kušať. Zas? Tá hostina bola zrejme len predjedlo. Odmietli sme so zámienkou, že sme plní. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to je pre nich tá najväčšia urážka. Zrejme im to nedalo a doniesli nám marhule zo stromu a cestoviny s maslom. Prišiel aj majiteľ a prosil nás, aby sme zostali aspoň 2 noci, nakoniec sme prikývli. Radšej dáme zarobiť takýmto ľuďom s dobrým srdcom, než niekomu v Biškeku. Následne sa vrátili ešte s pirohami plnenými mäsom a cibuľou. Je to zaujímavé, ale presne na tieto veci sme dnes mali chuť a prišli k nám ako dar z neba. Pekne sme si ich odložili na ráno. Škoda, že môj žalúdok ešte nie je OK, pochutnala by som si. V perinke sme sa zohriali a tešili na nasledujúci deň.

16. deň treku (pondelok 13.8.2018)

Fairytale canyon Skazka

V noci ma opäť potrápili črevá a chodila som na latrínu. Aspoň že bola nádherne jasná obloha. Noc v jurte bol pre nás zaujímavý zážitok. Všetko páchlo takým ich typickým pachom, ktorý neviete posúdiť či smrdí, alebo vonia. Ráno bolo jasné, ale chladné. Uvarili sme si čaj a naraňajkovali sa. Domáci ešte spali. Okolo 9:00 sme sa vydali na hlavnú cestu stopnúť maršrutku. Dnešným cieľom bol výlet do kaňonu Fairytale canyon Skazka, ktorý by sa mal podobať Grand Canyonu, boli sme teda plní očakávania. Na zastávke sa k nám pridala turistka z Ruska, pochádza 40 km od Irkutska, destinácie, kam by sme tiež raz radi zavítali. Stopli sme novšie auto. Za 100 SOM nás zaviezol až do kaňonu. Cestou sme sa ešte zastavili v mestečku Kai Sai, kde sme vyzdvihli pani, ktorá si sklopila sedadlo a doslova si ľahla. Cestou ešte stihol dotiahnuť maticu na kolese a môžeme ísť. Po vystúpení sme do kaňonu pešo došli asi za 20 min. Bolo príjemne teplo a my sme sa krásne vyhriali. Po príchode sme boli milo aj nemilo prekvapení. Uprostred stála jurta, stánok, kadibudky a niekoľko áut, ktoré dosť špatili. Za chvíľku to tu bude ako na západe. Kaňon bol ale skutočne ako z rozprávky. Neskutočné, čo príroda dokáže. Pravdepodobne tam kedysi bolo more a vytvorilo tieto nádherné kamenné útvary. Vyšli sme si na kopce a kochali sa. Naspäť sme opäť stopli auto, v ktorom nás sedelo dokopy 7. Ja som sedela Jurajovi na kolenách. Šoférovala zrejme emancipovaná žena, ktorá poriadne upaľovala. Dokonca aj pásy si dávajú len na miestach, kde hrozí kontrola. To ich cestovanie mi asi skutočne nebude chýbať. Domáci nás zavolali na obed. Dostali sme vývar (radšej nechcem vedieť z čoho) s ich úžasnými rezancami a zemiakmi. Nejak nám to však nesadlo. Veľmi sa nám páči ich rodinná atmosféra a súdržnosť. Stále jedia spolu a rozprávajú sa, kým žena s láskou obsluhuje. Po obede sme si kúpili melón po ktorom som túžila už asi týždeň a Juraj si kúpil pivo. A konečne prišiel čas na kúpačku v jazere. V tento denný čas už bolo poriadne horúco, no pri vode pofukoval vetrík. Vliezli sme tam len v spodnom prádle a boli milo prekvapení, že voda mala celkom príjemnú teplotu. Potom sme už len polihovali a pozorovali ľudí, kým ja som pučila melón a Juraj pil pivo. Večer nás miestny opäť núkali jedlom, ale ani jednému z nás nebolo dobre. Išli sme spať veľmi skoro, totálne vyčerpaní. Neviem či to bolo tým slnkom, toľkými dňami čo sme mali za sebou, alebo miestnym jedlom. Nasledujúca noc bola ťažká pre oboch.

V Kirgizsku sme strávili 3 nádherné týždne. Pokračovanie nášho putovania si prečátanie na odkaze nižšie: