Cesta do Biškeku a 17. deň (utorok 14.8.2018)

Parametre: 4,5km, nastúpaných 600m, najvyššia výška 2729 m n.m.

Vstali sme skoro ráno, dosť unavení a nevyspatí. Asi nám najviac vyhovuje spanie v prírode a pod stanom a nie pri hlavnej ceste. Ani naše žalúdky už nezvládajú všetky ich pochutiny. Ráno sme sa naraňajkovali a pobalili, už nás to začína celkom unavovať. Ešteže nemáme tak veľa vecí. Domáceho sme poprosili o odvoz do Bokonbayevi. Hneď ako „dokušal“ s rodinou, zmobilizoval ženu, pobalil bandasky a na starom passate nás zaviezol (za malý poplatok) do mesta. Hneď po príjazde sme chytili maršrutku do hlavného mesta, Biškeku. Za neuveriteľných 30 min (v porovnaní s čakaním niekoľko hodín v Biškeku) sa naplnila a mohli sme vyraziť. Cesta bola veľmi rýchla, takmer nikde sme nezastavovali. Obišli sme jazero a pri ceste videli neskutočné množstvo trhovísk a údenými rybami, ktoré sa len tak sušili na slnku. Pri pomyslení na údenú rybu, sa mi prevracal žalúdok. Ešteže som to cez sklo autobusu nemohla cítiť. Zastavili sme len niekde uprostred diaľnice v tom najväčšom úpeku na krátkych 10 min a pokračovali sme ďalej. V hlavnom meste sme boli pomerne rýchlo, ale prejsť zapchatým mestom s biednou infraštruktúrou bola nekonečná záležitosť. Celkovo trvala cesta asi 4 hodiny. Na západnej autobusovej stanici sme sa snažili nájsť transport do národného parku Ala Archa, kde sme plánovali stráviť posledné 2 dni a vystúpiť na náš najvyšší vrchol, Pik Učiteľ. Všade naokolo sa ozývali taxikárske výkriky: „Taxi, taxi! Karakol! Alma Alta! …“ Ala Archa však nikde. Nejak (už si ani nepamätám ako) sme zistili, že do dedinky blízko parku jazdí maršruta číslo 365. Bolo však umením dopátrať sa, kde má zastávku. Museli sme najprv nájsť maršrutku číslo 137 a na zastávke s názvom Ňan prestúpiť na 365-ku. V meste, kde vám skutočne nik nerozumie, to bolo veľké umenie. 137-ka bola totálne napakovaná. Práve v tom období im prerábali cesty a vodič nás vyhodil niekde uprostred prašnej ulice. Dúfali sme, že naša maršrutka príde. My sme čakali a čakali,… Keď ani po 1 hodine nedorazila, usúdili sme, že sme asi nesprávne a vydali sa hľadať inú zastávku. Boli sme totálne prehriati, unavení a mne bolo treba strašne cikať. Musela som to pustiť za najbližším stromom a vďaka tomu mi takmer ušla naša dlho očakávaná maršrutka číslo 365. Bola opäť totálne preplnená, možno ešte viac ako tie ostatné. Keď vodič zbadal naše ruksaky, netváril sa moc nadšene. Hodili sme mu ich takmer pod nohy, lebo jediná iná možnosť bola, že by sme ich držali nad hlavami. Celú cestu sme viseli na rukách, pripadali sme si ako špagety. Ešteže som tou otravou schudla, inak by sme to asi fakt nedali.

Maršrutka bola skutočne tak napakovaná, že ledva išla, chudinka. Vodič nemohol kvôli našim ruksakom ani radiť a chlapec sediaci pri nás musel igelitku držať z okna, inak by sme sa fakt nezmestili. Tá už si asi prežila svoje. Vyhodila nás pred rampou parku. Netušili sme, ako ďaleko to je do hôr, tipovali sme, že asi 10km. Už sme boli odhodlaní, že to celé vyšliapeme nudnou asfaltkou, v tom vybehla bábina, že za 500 SOM nás Taxi vyvezie až hore. Mali sme už asi len 800 SOM. Nemohli sme riskovať, že nám nezostane na cestu späť. Zjednali sme to nakoniec na 250 SOM, zaplatili vstup 80 SOM/osobu a utekali k taxíku. Na naše veľké prekvapenie sme zistili, že náš taxík je vlastne obrovský kamión s cisternou, ktorý hore čerpá vodu. Vodu, ktorou plnia plastové fľaše a predávajú bohatším ľudom a turistom ako výnimočnú vodu z hôr (Tien Shan Legend). Vytrepať sa hore do kabíny s našimi nie moc ľahkými ruksakmi bol pre nás až nadľudský výkon. Cesta bola dlhá asi 12km, mali sme šťastie, že sme to nemuseli celé vyšliapať samy. Vyhodil nás na mieste, kde čerpá vodu. K parku, to bolo ešte asi 1,5km. Bol večer, okolo 18:00 a našim plánom bol zájsť čo najvyššie, aby sme zajtra mali výstup na Pik Učiteľ čo najviac zjednodušený. Cesta ku chate Ratsek, ktorá je východiskovým bodom na výstup, bola pekne značená a prakticky sa nedalo zablúdiť. Jediné čo sme nevedeli, ako ďaleko to je. Popritom ako sme stúpali, sme hľadali miesto na táborisko. Nikde však nebola voda. A tak sme navzdory môjmu frflaniu totálne unavení, spotení a prehriaty došli až k vodopádu, asi 1,5 hodiny pod chatou, okolo 20:00. V tom čase tam už bolo niekoľko stanov, dokonca aj veľká Kirgizská výprava na Pik Učiteľ, ktorá sa tam tiež chystala na druhý deň. Postavili sme stan, vliezli dnu a pripravovali sa na nasledujúci deň.

18. deň treku (streda 15.8.2018) Výstup na Pik učiteľ

Parametre: 12km, prevýšenie 1960m, najvyššia výška 4545 m n.m.

Boli sme tak unavení, že sme hneď zaspali a spinkali ako bábätká. V prírode sa nám skutočne spí najlepšie. Budík 4:15 buď nezvonil, alebo sme ho nepočuli. Vstali sme okolo 4:30, rýchlo niečo zajedli, pobalili nevyhnutné veci a príjemne prekvapení z teplého počasia sa vydali smerom hore. Začalo sa brieždiť, nepotrebovali sme teda ani čelovky. Bolo to priam čarovné. Len my, vykúkajúce lúče slnka a sila hôr všade okolo. Na oblečenie nám stačili termo tričká a mikiny. Cesta ku chate bola veľmi strmá a nepríjemná. Ako sme však stúpali, skaly okolo sa zafarbovali nádhernými ružovými farbami, a to nám dodávalo sily. Ku chate Ratsek sme došli asi za 1:40 intenzívneho šliapania (dokonca aj s mojim kakaním). Bolo príjemne teplo, takmer bezvetrie a nám stačili len termotričká. Pri chate stanovalo zopár výprav a samozrejme aj vietnamská výprava s vlajkou na Pik Korona (to sme ešte netušili, ako často toto slovo v nasledujúcich rokoch budeme počuť). Nezohnali sme žiadnu mapu, a tak sme dúfali, že cesta bude aspoň trošku vyšliapaná a trafíme až na vrchol. Všetky materiály sme totižto vyhodili v domnienke, že na Pik Učiteľ kvôli mojim tráviacim problémom nepôjdeme. Túžba však bola intenzívnejšia než moja veľká potreba. Vedeli sme len, že za Ratsekom musíme odbočiť niekam doľava. Po pravde nám nič viac nebolo treba. Pred nami sme zbadali zopár stúpajúcich tiel a cesta bola pomerne dosť vychodená a označená kamennými mužíkmi.

Za chatou sa trošku ochladilo. Vytiahli sme aj šatky, rukavice a bundy. Pomerne strmá cesta viedla suťoviskami, skalami a krásnym zeleným machom. Asi 1,5 hodiny od chaty sme postavy pred nami dobehli a predbehli. S narastajúcou výškou začalo viac fúkať a celkovo sa ochladilo. Na oblohe však nebolo ani mráčika. Dokonalé načasovanie. Po 3,5 hodinách šliapania sme konečne vyšli z tieňa a do očí nám udreli silné lúče hrejivého slnka. Stúpali sme pomaly a opatrne, terén bol kameniský, bez snehu, napriek tomu náročný. Aj nadmorskú výšku už bolo trošku cítiť. Po asi 5 hodinách stúpania s prevýšením takmer 2000 m, sme okolo 11:00 dorazili na vrchol Pik Učiteľ. Navzdory tomu, že sme vyrážali úplne z dola, sme tam boli prví. Celý vrchol bol len náš a okolité hory sa nám akoby s úctou klaňali. Mali sme pocit, že nám to celé patrí. Neskutočné výhľady, slniečko a dokonca aj bezvetrie. Slovami neopísateľný zážitok. Na vrchole sme pobudli dobrých 30 min a veľmi si ho vychutnali. Až potom dorazili ďalší turisti a jeden chlapík, ktorý si to celé vyšliapal až úplne z dola, od začiatku parku. Mal náš obrovský obdiv.

Cesta dole bola nekonečná a veľmi pomalá. Ani jednému z nás to dole kopcom nejde, boli sme ako slimáky. Zachránili nás len paličky, ktoré nám pomáhali brzdiť zostup strmým kopcom. Pri chate sme už boli poriadne vyprahnutí a vyčerpaní. Napili sme sa so studničky a čakalo nás posledných 90 min „trápenia“ ku stanu. Ach to bolo nekončené. Ani môj „pošramotený“ tráviaci trakt posledným kilometrom veľmi nepomohli. A keďže som do seba nedostala veľa jedla, bola som už poriadne vyčerpaná. Ani Juraj nevyzeral, že sa mu chce tancovať. Hneď ako sme dorazili k stanu, sme si sadli na skalu a premýšľali, čo ideme robiť. Variť, spať, umyť sa? Aj to rozmýšľanie bolo unavujúce. Ako sme tak sedeli, prechádzali okolo turisti mieriaci k vodopádu. Len tak v rifliach a niektorí aj v šľapkách. Zmobilizovali sme sily a uvarili sme si pohánku a rezance, ktoré sme dojedali orieškami. Trošku sme sa poumývali v ľadovej rieke, nazvali sme to posledným ľadovcovým kúpeľom. Od únavy nám už však bola poriadna zima. Hrial nás však nádherný pocit z dnešného výstupu. Juraj si ľahol do stanu odpočívať, kým ja som sa vyhrievala na slniečku pri vode. Ešte za vidna sme totálne vyčerpaní zaľahli do spacákov a chúlili sa k sebe. Cítili sme melanchóliu a miernu ľútosť, že naše putovanie Kirgizskom sa za chvíľu skončí. Jediné, čo mi nepridávalo na pohode, bolo časté behanie do kríkov. Tušila som, že žalúdok a ani črevá sa z tohto tak rýchlo nedostanú. Okolo 20:00 dorazil stan českých švárnych mládencov. Trošku som si s nimi pokecala. Tiež by chceli ísť nasledujúci deň na Pik Učiteľ. Počasie však už nebudú mať tak nádherné, ako sme mali my.

Posledný deň v horách a 19. deň treku (štvrtok 16.8.2018)

Parametre: 3,8km, prevýšenie 0m, maximálna výška 2729 m n.m.

Ako to zvyčajne chodí, že keď ste unavený, nespí sa vám ľahko. Ani my sme túto noc moc nepospali. Už o polnoci, keď Česi konečne zaľahli do stanu, sme mysleli, že je ráno. Zavčas ráno sme sa naraňajkovali, posledný krát pobalili, hnačkovali a rozlúčili sa s tými nádhernými horami. Cesta dole bola príjemnejšia než sme čakali. Stretávali sme miestnych turistov akoby boli na výlete. Dokonca aj v žabkách. Vidno, že na turistiku nie sú moc zvyknutí. Každú chvíľu sme počúvali „Ešte ďaleko?“. Na začiatku parku sa nám podarilo stopnúť auto k rampe za 300 SOM. Tam do 15min prišla maršrutka a vzala nás do najbližšej dedinky, kde sme prestúpili na 365-ku, ktorá bola opäť totálne natrieskaná a horúca. Vystúpili sme pri Osh bazáre a vydali sa hľadať ubytko a bankomat. Našli sme celkom priateľnú izbu za 500 SOM/osobu, dokonca aj so súkromným záchodom a vaňou. Voda v nej však len čurkala. Hlavne že tiekla aj teplá. Vybrali sme si reštauráciu, kde bolo najviac miestnych v domnienke, že bude najlepšia. Keďže bola hlavne pre domácich, na jedálnom lístku chýbali obrázky a všetko bolo písané len v azbuke. Čašníčka vedela po anglicky asi tak ako ja po kirgizsky, tak sme len ukazovali na jedlá, čo mali ľudia pri vedľajších stoloch na tanieri. Po obede sme sa veľmi tešili na Osh bazár, obrovské trhovisko o ktorom sme už toľko počuli. Boli sme však sklamaní. Samé čínske „džady“ ako na trhu v Poľsku pred 10 rokmi. Očarilo nás len oddelenie so sušeným korením, ovocím, orechmi a iným jedlom, kde sme si nakúpili zásoby na cestu. Najviac nás dostali mäso a vajíčka položené na slnku, obletované muchami a mliečne výrobky na váhu, ktoré boli uskladnené v pomerne dosť teplej hale. No, zrejme majú silnejšie žalúdky než my. Bolo len niečo po obede, a tak sme sa vydali opäť spoznávať centrum mesta. Cestou sme si pochutnali na dosť drahej kávičke a pive. Až ku večeru sme objavili obchod so suvenírmi, ktorý už bol zavretý. Rozhodli sme sa, že sa tam vrátime ráno pred odletom.

Keď sme večer zaľahli, bolo tak strašne teplo, že sme opäť nemohli zaspať. Tak sme si po 3 týždňoch pustili telku a spelo sledovali nejaké programy v ruštine, čo nás trošku uspalo. Keď už sme takmer zaspali, ozvalo sa volanie na pravidelnú modlitbu. Okrem toho sme každú chvíľu počuli ako niekto píli železo niekde pod nami do neskorej noci. A na záver sme už len počuli kričiacu Nemku v susednej izbe. Samé: „Scheisse!“ Jednoducho nekonečná noc.

Cesta domov (piatok 20.8.2018)

Skoro ráno sme sa zobudili poriadne rozbití. Zmobilizovali sme sily, pobalili veci a vydali sa ešte do obchodu so suvenírmi. Na zastávku, kde mala stáť maršrutka na letisko (čo sme zisťovali predchádzajúci deň) sme dorazili pred 11:00 s nádejou, že autobus príde. Po asi 15min čakania na šťastie dorazila, nalodili sme sa do prázdneho vozu (skutočne tam stáli len 2 ľudia) a vydali na letisko. Odľahlo mi a stres zo zmeškania letu mi opadol až na letisku. Posledné peniažky sme minuli na kávu, žemľu s lososom a cookies. Dasvidania Kirgizsko! Bola to nádherná cesta, plná dobrodružstva a prekvapení.

Putovaním Kirgizskom nezačala len naša svadobná, ale aj spoločná cesta životom. 7.7.2018 sa naše srdcia spojili a stali sme sa jedným telom. Ako píše biblia: Preto muž opustí svojho otca i matku a privinie sa k svojej manželke a stanú sa jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“. Stojíme len na začiatku našej cesty, nevieme aké nástrahy na nás čakajú, koľkokrát zabudneme odbočiť, akých ľudí stretneme. Vieme však, že ak pôjdeme spolu a budeme si dôverovať tak, ako sme si dôverovali v Kirgizsku, nič nás nemôže premôcť! Láska nikdy nezanikne.

 

 

 

Na záver už len krátke čítanie z knihy Pieseň piesní

Láska je mocná ako smrť

Hlas môjho milého!

Hľa, on prichádza,

po horách skáče,

po vŕškoch hupká.

Milý môj je sťa srna,

ako jelenica.

Hľa, veď už stojí

pred našim múrom;

oblečkom hľadí,

cez mriežku sa díva.

Môj milý mi hovorí:

„Hor’ sa, priateľka moja,

holubica moja, krásava moja, a pod‘!

Holubica moja v rozsadlinách skál,

v úkryte na bralách!

Daj zrieť tni svoju tvár,

daj počuť mi svoj hlas;

veď sladký je tvoj hlas

a prekrásna je tvoja tvár,“

Môj milý je môj a ja som jeho.

On ini povedal:

Pritisni si ma na srdce sťa prsteň,

ako pečať na svoje rameno,

lebo láska je mocná ako smrť

a vášeň tvrdá ako podsvetie.

Jej páľa — to ohňa plápoly

a božské plamene.

Ani veľké vody lásku neuhasia

a rieky ju neodplavia.

Pieseň piesní (2, 8-10. 14. 16a; 8., 6-7a)

 

[/et_pb_text] [/et_pb_column] [/et_pb_row] [/et_pb_section]